Divadlo Astorka-Korzo ‘90 Bratislava * Ödön von Horváth: Historky z viedenského lesa * Réžia: Juraj Nvota * Preklad: Dalibor Heger * Úprava: Andrea Dömeová a Juraj Nvota * Dramaturgia: Andrea Dömeová * Texty piesní: Ján Štrasser * Hudba: Michal Ničík * Choreografia: Eva Popotrandovská * Scéna a kostýmy: Mona Hafsahlová * Hrajú: Vladimír Hajdu, Zuzana Kronerová, Zita Furková, Boris Farkaš, Marta Sládečková, Matej Landl, Peter Šimun, Anna Šišková, Ľudovít Moravčík, Szidi Tóbiásová, Ľudovít Cittel, Miroslav Noga * Premiéra: 17. a 18. apríla 1999
"Verte mi to, ctení páni, milé panie, zo spomienok najkrajšie je zabúdanie," píše Štrasser a spieva Szidi Tóbiásová ako impozantná barová Barónka v novej úprave Ödöna von Horvátha na scéne Astorky-Korza ‘90. Historky z viedenského lesa sú skutočne krásnym zabúdaním na malomesto a jeho susedské spory, na všetky lásky, na čas za nami i pred nami, na celú tú našu boľavú strednú Európu, ktorú Horváth ako pravý rakúsky Uhor tak dobre poznal. Produkcia Juraja Nvotu nadväzuje nepriamo na inscenácie Kazimír a Karolína (takisto Horváth) či muzikál Kabaret: obracia sa na tú istú dobu, podobné prostredie, snáď i podobným spôsobom. Zdá sa však, že na tretí pokus sa inscenátori skutočne trafili do čierneho. Kým Kabaret bol svojou hudobnou náročnosťou tak trochu nad sily komornej Astorky, minimuzikál Michala Ničíka je šitý na mieru. Kompaktne pôsobiaci súbor si rozobral roly, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. Je takmer nemožné ich deliť na veľké a malé, pretože ani jeden hráč nevypadáva z dobre naladeného orchestra. Sólové ženské party s gráciou zvládla Marta Sládečková i Szidi Tóbiásová, svoje nezameniteľné melódie zahrali i "sestry" Zuzana Kronerová a Zita Furková. Anna Šišková v úlohe naivnej Marianny ťahá svojím krehkým, nie však patetickým prejavom za sebou značnú váhu predstavenia. Ani jej mužskí partneri však nezostávajú mimo hry. Mona Hafsahlová mala pred sebou neľahkú úlohu vytvoriť na maličkom javisku bez točne hneď niekoľko prostredí. Z vlnitého plechu nakoniec vymodelovala ulice mesta, bar i vyhliadkovú vežu. Niektoré z jej kostýmov herečkám až vyzývavo pristanú, niektoré sú šialené, iné absolútne smiešne, ale asi tak nejako to na svete býva. "A či aj my tancujeme na kraji nejakej priepasti, ukáže len čas." Posledná veta z bulletinu vystihla práve to podvedomé chvenie, ktoré nás obťažuje, kým na scéne doznievajú tóny nostalgických piesní. Pod vplyvom okolností sveta to, nanešťastie, nie je len povinná poklona majestátu filozofickej banality. Scéna Astorky sa o poznanie malicherných súvislostí posunula zas o kúštik bližšie k životu.
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je divadelná kritička)
