Činohra SND Bratislava na scéne DPOH * A. P. Čechov: Čajka Preklad: Ľubomír Vajdička * Dramaturgia: Peter Pavlac * Scéna: Jozef Ciller * Kostýmy: Milan Čorba * Hudba: Peter Mankovecký * Réžia: Ľubomír Vajdička * Hrajú: Anna Javorková, Juraj Kemka, Juraj Slezáček/Emil Horváth, Slávka Halčáková/Eva Dočolomanská, Ján Kroner, Eva Mária Chalupová, Diana Mórová, Maroš Kramár/Milan Mikulčík, Marián Geišberg/Jozef Vajda, Richard Stanke/Dušan Cinkota, Jozef Kapec, Peter Gecík, Marta Dočolomanská * Premiéra: 17. a 18. 4. 1999
Hra o hraní, písanie o písaní. Nebolo to tak dávno, čo režisér Ľubomír Vajdička na tej istej scéne naštudoval Pirandelových Šesť postáv hľadá autora. Čajka je v istom ohľade podobnou úvahou o zmysle umenia, odhadovaní ceny, za ktorú sa dá kúpiť i predať. Čechovova hra je, prirodzene, aj o nesústredných kruhoch lásky: Máša Trepľova, Trepľov Ninu, Nina Trigorina, Arkadinová Trigorina, Polina Dorna, Dorn Arkadinu, Medvedenko Mášu. Len penzionovaného štátneho radcu Sorina nikto nikdy nemiloval a teraz má nielen astmu, nehybné nohy, ale aj oneskorenú chuť žiť. "Je to nezodpovedné," presviedča ho Jevgenij Sergejevič Dorn - lekár, ktorého, naopak, zbožňovali všetky ženy gubernie. "Máte šesťdesiat. Čo tu už naliečiš." Dvojici Slezáček a Geišberg sa podarilo v úlohách Sorina a Dorna dotýkať sa divákov na tých najboľavejších miestach. Obaja sú tragickí i smiešni zároveň. Inak však inscenácia nelezie pod kožu. Chýba v nej Trigorin, ktorý by svoje texty nedeklamoval ako na recitačných pretekoch, chýba Nina, ktorá by dokázala byť nielen milým a šarmantným vidieckym dievčatkom, ale i životom poučenou hviezdou zapadákova. Absentuje i presvedčivá egocentrická osobnosť spisovateľa Trigorina. Početné alternácie akoby rozptyľovali sústredenosť jednotlivých výkonov. Nemožno sa ubrániť ani dojmu, že Javorkovej Arkadinová by zostala v centre pozornosti, aj keby bola volila striedmejšie herecké prostriedky. Tu i tam poteší Medvedenko (Richard Stanke/Dušan Cinkota), Diana Mórová miestami kŕčovito, ale o to vytrvalejšie hľadá svoju nešťastnú Mášu. Inak je na scéne prázdno, čisto, pusto, ako to už býva u scénografa Jozefa Cillera. Čajka nie je na svetových javiskách zriedkavým vtákom, zlietava sa hocikedy v celých kŕdľoch. Iste aj preto sa inscenátori zúfalo snažia hru ozvláštniť, urobiť tú svoju verziu nezabudnuteľnou. Už len na našom malom Slovensku sme mali možnosť vidieť Ninu ako naivku z nemého filmu, Trepľova v podobe rockera s gitarou, Arkadinovú v bielej parochni či brodiacu sa po členky vo vode, tónovanú do modra i do zelena. Kostýmy Milana Čorbu v tomto prípade rezignovali z výraznejšej významotvornej funkcie, použité scudzujúce prvky nevytvárajú zmysluplný celok. Pokus o trepľovovské "nové formy" sa nekonal vo viere, že Čechov nepotrebuje výklad. Tvorcovia však položili pred nás inscenáciu smutnú ako čajka zastrelená len tak z dlhej chvíle.
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je divadelná kritička)
