- a na domácej politickej scéne výzvou demonštrovať zomknutosť. Zámestnáva aj predvolebný Izrael, ktorého občania majú hneď niekoľko skúseností s tragickými etnickými konfliktmi.

Jednou z možných paralel je holokaust. Vyvražďovanie Židov v nacistických koncentračných táboroch nie je iba výsledkom politiky nadradenosti jedného národa, ale aj "mlčania" zvyšku sveta. Aby sa podobné prípady neopakovali, je potrebné zasiahnuť včas, a preto Izrael musí oceniť zomknutosť medzinárodného spoločenstva, keď ide o genocídu na kosovských Albáncoch - čo oficiálne potvrdil a aj premiér Benjamin Netanjahu, keď týždeň po začiatku zásahu podporil NATO. Predtým boli oficiálne reakcie dosť ambivalentné a kládli dôraz hlavne na humanitárne hľadisko a pomoc utečencom. Apropo, pomoc utečencom. Židia sú tí, ktorým mnohí počas fašistického prenasledovania pomohli, a teraz sa im otvára príležitosť pomôcť inému prenasledovanému národu - aj keď ide o moslimský národ. Rozsah pomoci, ktorú Izraelčania po oficiálnych i súkromných kanáloch dostali na Balkán, potvrdzuje, že to nie je len také "gesto". No so pomienkou na holokaust sa však vynárajú Srbi ako tí, ktorí počas druhej svetovej vojny "pomáhali" a Albánci sú naopak považovaní za kolaborantov. Kandidát na premiéra Azmi Bišara, arabský kresťan, hovorí, že všetkým vo svete okrem Izraela a Ruska je teraz jasné, že srbské metódy sú dnes "fašistické". I keď mnohí historici (napríklad Avi Pazner, prvý izraelský veľvyslanec v Albánsku) tvrdia, že naopak Albánci boli popri Dánoch jediným národom, ktorý zachránil počas vojny prakticky celú židovskú komunitu, mnohých obyvateľov Izraela sa zmocňujú pocity sympatí so Srbmi. Olej do ohňa prilievali aj mnohí politici, ktorí hovoria o "nebezpečnom precedense" medzinárodného vojenského zásahu v prospech separatistických snáh a že Palestínčania by mohli teraz žiadať to, čo Albánci. Sám minister zahraničných vecí Ariel Šaron vraj povedal, že "Izrael môže byť ďalší", čo však neskôr poprel. Bývalý premiér Šimon Peres zhrnul diskusie okolo Kosova do vety: "Izrael nevie, na ktorej strane vlastne je."

Izraelské médiá nešetria ani akýmisi srbsko-izraelskými paralelami, keď ide o otázku Palestínčanov. Pripomínajú vyhnanie Palestíčnanov v roku 1948 a citujú arabských predstaviteľov, podľa ktorých to, čo izraelská vláda robí hlavne v Jeruzaleme, ale aj v osadách na západnom brehu Jordánu, je vlastne "byrokratická forma etnických čistiek" - bez použitia násilia, no s rovnakým demografickým výsledkom. Peres však oba problémy dáva do protikladu: "Existuje cesta Osla a cesta Kosova." Avšak zmierenie po tom, čo stáli proti sebe dva národy vo vojenskom konflikte, je veľmi dlhodobý proces. To Izrael veľmi dobre pozná aj v prípade "cesty Osla". KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ