Pred niekoľkými dňami kultúrnu obec vzrušila správa, že v súťaži na pomník M. R. Štefánika, ktorý má byť odhalený na bratislavskom Námestí slobody 1. januára 2000, zvíťazila dvojica autorov Ján Kulich a Iľja Skoček, pričom je verejne známe, že v prípade prvého z menovaných ide o sochára, ktorý bol protagonistom oficiálne presadzovaného socialistického realizmu obdobia konsolidácie. Keďže výstava víťazných návrhov je vo vestibule bratislavského magistrátu, divákom z toho vyplynulo, že pomník má v úmysle stavať mesto.

Pri pátraní po informáciách na oddelení kultúry a športu Mestského úradu sa však ukázalo, že s iniciatívou v tomto prípade prišiel Slovenský letecký zväz generála M. R. Štefánika a magistrát len umožnil vystaviť návrhy na realizáciu pomníka. Zatiaľ nikto nevydal povolenie na jeho výstavbu a samotná súťaž nebola verejnou, ale len spolkovou záležitosťou: jej výsledok je v rovine želania vojnových vyslúžilcov. S pánom podplukovníkom Ing. Vladimírom Švárnym, predsedom uvedeného spolku, sa mi nepodarilo skontaktovať, a tak vypátrať ďalšie fakty, z akých finančných prostriedkov by mal byť pomník postavený a kto tvoril komisiu, ktorá rozhodla o udelení prvej ceny. Situácia, v ktorej oficiálna inštitúcia vystavuje podpriemerné umelecké diela na svojej pôde bez toho, aby si toho bola vedomá, signalizuje alebo prílišnú dôverčivosť v kultivovanosť občianskych iniciatív reprezentovanú v tomto prípade Slovenským leteckým zväzom, alebo neporiadok v kompetenciách na magistráte. Samotná výstava je úbohou improvizáciou, čo je zarážajúce, najmä ak si uvedomíme, že piati zo zúčastnených tímov Skoček/Kulich, Majchrák/Mikuš, Závodný/Vodrážka/Lukáč sú architekti (mená autorov ostatného tímu, ktorí prezentujú svoj výtvor bez označenia, ostali utajené).

Pomníková tvorba a monumentálne diela realizované v súvislosti s urbanistickými riešeniami alebo exteriérmi budov sú v dejinách väčšinou predmetom spoločenskej objednávky, ktorá ich prostredníctvom vyjadruje nielen vkusovú, ale i vzdelanostnú a svetonázorovú orientáciu investora. Meno M. R. Štefánika zrejme otvorilo iniciátorom výstavby jeho pomníka dvere do bratislavského magistrátu, možno otvorí i mnohé štátne či súkromné peňaženky, bolo by však nepríjemným nedorozumením, keby sa realizovalo ktorékoľvek z vystavených diel: Kulichovo meno v tejto súvislosti síce pôsobí ako duch času minulého, ale výtvarný jazyk všetkých účastníkov súťaže je v podstate rovnaký. Vyjadrujú sa konvenčným a nie veľmi zvládnutým spôsobom, vlastným priemernej sochárskej produkcii minulého storočia. Otázka víťazného umeleckého diela a jeho možnej realizácie je však skutočne vážna, najmä ak si uvedomíme, že je položená v rovine národného symbolu (pamiatka M. R. Štefánika) v stretnutí so symbolom ideológie totality, vyjadrenej výtvarným umením (tvorba Jána Kulicha). A hoci sa k odkazu M. R. Štefánika hlási najmä Demokratická strana, je zrejmé, že by si ho radi privlastnili aj iné záujmové skupiny s inými politickými názormi. Celá udalosť signalizuje hodnotový chaos, v akom sa naša spoločnosť ocitla, keď mnohé veľké šance uplatniť sa dostali a dodnes majú rovnakí, čo urobili kariéru v minulosti tým, že sa prispôsobili ideologickému tlaku. Kulichova socha, ani nie tak dávno odhalená pred budovou parlamentu - z umeleckohistorického hľadiska typický socialistický gýč - je toho živým dôkazom. Skutočnosť, že niektoré verejné stavby či urbanistické riešenia pre nedostatok finančných prostriedkov spomalili tempo svojej realizácie, ešte neznamená, že víťazi rôznych súťaží z minulosti, ktorí aj dnes akiste intenzívne pracujú, aby si zaslúžili svoj honorár, nám neprinesú obdobné prekvapenie, akým sú Kulichove diela. Ďalšou časovanou bombou môže byť sochárska výzdoba novostavby Slovenského národného divadla, o ktorej sa nehovorí: podľa mojich informácii má pred jeho budovou stáť monumentálny ženský akt - Múza - od iného protagonistu socialistického realizmu, tentoraz košického pôvodu, Arpáda Račka, s čím architekti, autori novej budovy SND, súhlasili.

Konštruktívnym riešením vzniknutej situácie perspektívnej výstavby pomníka generála Štefánika by bol dohovor všetkých zúčastnených strán - aviatikov, mesta i DS - ktorý by rešpektoval predovšetkým umelecké kritériá riešenia na úrovni doby a demokratické v rovine verejného vypísania súťaže. Aktuálne sú hneď dve cesty nápravy: už pri koncipovaní podmienok verejne vypísanej súťaže by bolo dobre nechať si poradiť od odborníkov. Takto by dostali rovnakú šancu figuratívne ako znakové či symbolické riešenia. Dnes si už ani ctitelia tradície M. R. Štefánika nemôžu nárokovať výlučne jedno, realistické stvárnenie. Pomníky sa stavajú nielen pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť a mali by hovoriť jazykom súčasného výtvarného umenia na najvyššej možnej umeleckej úrovni. Druhou alternatívou riešenia môže byť realizovanie požiadavky podľa niektorého autentického modelu z medzivojnových rokov, ktorých je na Slovensku k dispozícii hneď niekoľko, v spolupráci s odborníkmi vybrať najpresvedčivejší a postaviť dobový pomník generála M. R. Štefánika. ZUZANA BARTOŠOVÁ

(Autorka je pracovníčkou Ústavu dejín umenia SAV)