Predpokladom televíznej správy o kandidátovi je, že štáb je nablízku a nie sú ešte tri hodiny popoludní

Plán na zvolenie prezidenta, ktorý zaberie v USA, bude nanič takmer vo všetkých ostatných demokratických krajinách, plán, ktorý zaberie inde, bude nanič v USA, tvrdí James Q. Wilson v knihe Jak se vládne v USA. Dnes si všimneme vedenie kampane v televízii

(podľa Wilsona). V televízii sa využívajú buď reklamné spoty, alebo sa kandidáti usilujú dostať do večerných správ, tvrdí Wilson a upozorňuje na istý paradox americkej reality - hoci spravodajské materiály majú často oveľa nižšiu výpovednú hodnotu ako politická reklama, väčšina divákov si myslí opak. Prednosťou správ je istá "dôveryhodnosť", tvrdí Wilson - ukazujú politika priamo v akcii, keď kandidát činí niečo, čo stojí za záber (napríklad potriasa ruky dôchodcom či nezamestnaným, prihovára sa deťom v materskej škole, skúmavým pohľadom pozoruje znečistenú rieku - príkl. red.). Predpokladom správy je, že sa významná udalosť odohrá najneskôr do tretej popoludní a že je nablízku televízny štáb. Pohľad experta a diváka sa však odlišuje - odborná verejnosť oceňuje informácie v politickej reklame a spotoch, spravodajské sekvencie a debaty oceňujú zasa diváci, hoci ich informačná hodnota je dosť nízka (teda aspoň podľa Wilsona nás toto poznanie alebo jeho opak ešte len čaká, hoci niektorí kandidáti na prezidenta touto schopnosťou určite disponujú). Zvláštnym druhom televíznej kampane sú debaty - o ktoré väčšinou nemajú záujem známi politici, lebo svojou účasťou robia reklamu menej známym protivníkom. Takáto reklama je síce zadarmo, je však aj veľmi riskantná - na to, aby sa kandidát preriekol, netreba veľa (a my sa zrejme máme na čo tešiť, ak si proti sebe sadnú V. M. a R. Sch. alebo M. K.). "Tridsať rokov ste venovali službe verejnosti bez toho, aby ste sa čo i len poškvrnili, svoje stanoviská k najrozličnejším otázkam ste starostlivo znova a znova domýšľali - a potom vám ujde jedno slovíčko a celá kampaň sa zameria na vašu chybu," hovorí Wilson (ak si pripomenieme schopnosti niektorých našich politikov beztrestne tárať o čomkoľvek a klamať na priestore jednej vety, zrejme bude slovenská realita jemne odlišná). Keďže sa politici boja prerieknutia a voliči nemajú radi dlhé a faktami preplnené prejavy o zložitých otázkach, kandidáti v USA sa zvyčajne spoliehajú na vopred pripravené krátke prejavy, ktoré môžu zaujať témou alebo formuláciou, hovorí Wilson, a my sa môžeme tešiť na perly ducha trinásťdennej kampane v slovenských elektronických médiách. Na záver: Wilsonova rada voličom nespokojným s rétorikou kampane (Predstavte si na okamih, že sám ste kandidátom. Každé slovíčko, ktoré vyjde z vašich úst, sa bude skúmať zo všetkých strán. Predstavitelia záujmových organizácií a politických strán ostro zareagujú na každú vetu, ktorá vybočuje z ich línie. Váš protivník len čaká na každú faktickú chybičku. Denne musíte prednášať množstvo prejavov…) platí aj pre slovenských voličov a divákov - napokon, stretneme sa pred televíznymi obrazovkami.