Skupina vznikla v roku 1989 v obci Alekšince, ktorá je domovom troch bratov Hladkých - speváka Mika, basgitaristu Maroša a manažéra kapely Dušana. S dvojicou súrodencov v zostave hrajú gitaristi Rasťo Toman a Georgio Babulic, ktorý doteraz sedel za bicími nástrojmi. Symbolicky sa s nimi rozlúčil pred pár dňami počas nakrúcania videoklipu k singlu Raz tam v uličkách, keď zo skaly pri Devíne zahodil bubenícke paličky. Na kraj útesu skupinu zavliekol režisér Karol Vosátko, ktorý Gladiatoru vďačí za dve ceny Zväzu autorov a interpretov. Prevzal ich za klipy Sweet Little Mouse a Slovenská. Diskografia: Designation (1992), Made of Pain (1993), Third Eye (1994), Dogstime (1996), Legal Drug (1997), ...viem, kde boh spí (1999). Z najnovšieho albumu vznikne aj anglická verzia pre zahraničný trh, prvé koncerty s novým repertoárom budú počas letných festivalov a samostatné turné by malo byť na jeseň.
Už desať rokov je slovenská hudobná scéna pre skupinu Gladiator malá. Nestíha uspokojiť jej koncertné vyťaženie (za sebou má vystúpenia prakticky po celej Európe vrátane Portugalska, Francúzska, Írska, Nemecka, Rakúska či Talianska) a nestačí jej ani úzkou žánrovou vyhranenosťou. Po zásadnom štýlovom prelome spred piatich rokov, keď do kapely hrajúcej trashmetal zavanul rock približujúci sa k poňatiu grunge, vstupuje Gladiator do arény melodického popu. Bez akéhokoľvek pejoratívneho náznaku, šiesty štúdiový album ...viem, kde boh spí, ktorý práve dnes uvádza na trh vydavateľstvo BMG Ariola ČR/SR, nie je ničím viac a ničím menej ako kvalitnou ukážkou moderného poprockového cítenia. Prvá otázka preto nemohla byť iná: Prečo taká radikálna zmena? "Najvýznamnejšou zmenou je asi to, že celý album sme nahrali v slovenčine. Chce to doba a aj na koncertoch sme sa presvedčili, že ľudia chcú textom rozumieť. Sami si vyžiadali slovenskú platňu, prvotný podnet nebol od nás ani od vydavateľstva. Robíme všetko pre ľudí, aby mohli našu hudbu vnímať stopercentne na prvé počutie. A myslíme si, že naše publikum je na to pripravené," tvrdia pre SME obidvaja vokalisti, výhradní autori i producenti albumu Miko Hladký a Georgio Babulic. Označeniu projektu za pop sa nebránia. "Je pravda, že naša hudba so slovenskými slovami vyznieva trocha inak, ale nechceli sme sa zamerať na konkrétny štýl. Najviac sme sa snažili, aby to boli pesničky a jednoducho sme vybrali dvanásť, ktoré sa nám najviac páčili. Vždy sme na nový album použili nové aranžmány a žiadne z našich platní sa na seba nepodobajú. Teraz sme sa chceli dostať medzi ľudí nie žánrom, ale prirodzeným vývojom. Nemusia si nás hneď `škatuľkovať`. Hoci, každý z našich albumov priniesol istú `škatuľku`. Aj svetovo usadenú kapelu vždy niekto niekam zaradí."
Nová tvár skupiny Gladiator núka hneď niekoľko možností na porovnávanie. S hudbou súčasnej britskej omladiny, The Cure alebo dokonca Hexu. "Môže byť. Podobné prvky sa dajú nájsť hocikde, je to hudobný reťazec. Na každého pôsobí atmosféra inak, človek si nájde to svoje. Ale najviac sa mi páči, že náš nový album na mňa pôsobí veľmi ľahko a hravo. Aj zo stránky textov. Nesnažili sme sa ísť do ťažkých problémov, skôr ich popísať ironicky a s nadhľadom. Práve slovenčina vzbudzuje paralelu s inou domácou tvorbou. A zakaždým, keď chceš porovnávať, môžeš len s tými tromi-štyrmi interpretmi, ktorí na tejto malej scéne vynikajú," hovorí spevák Miko. Zatiaľ čo donedávna svojím osobitým frázovaním pripomínal najmä Eddieho Veddera zo skupiny Pearl Jam, teraz chvíľami jeho spev vyvoláva dojem príbuznosti s prejavom Pavla Haberu. "Už mi to hovorili. Celé nahrávanie bolo pre mňa nové. Slovenčina je však pre mňa bližším jazykom, cítim sa v nej oveľa viac doma. Mohol som sa hrať so slovami tak, aby to sedelo." Zároveň sa skupina pohrala so zvukom, výnimkou nie sú sample ani gitarové väzby a bohaté aranžmány aj pri niekoľkonásobnom počúvaní odhaľujú príťažlivé detaily. "Bol to ťažký pôrod, ale vzniklo pekné bábätko," svojsky charakterizuje Babulic.
Raritnou prvotinou v rodnom jazyku bola pre Gladiator skladba Slovenská, ktorú pred rokom a pol skupina zaradila na predchádzajúci album Legal Drug, dosiaľ považovaný za najlepší a najhutnejší v jej kariére. So symbolickým číslom 60, ku ktorému Gladiator dospel, keď zrátal všetky svoje vydané piesne, album uzatvárala ako jednorazové prekvapenie. Výnimka sa už stala pravidlom. Na ďalšie slovenské texty spočiatku skupina oslovila domácich autorov. "Príspevky, ktoré nám textári ponúkli, boli dobré, ale nie na uvažovaný typ pesničiek. Žiadny text sme si nevybrali, možno nabudúce." Nebol to zámer, no textová filozofia albumu sa častejšie opiera o nebeské úkazy, dážď či samotného Boha. "Nie sú to vždy veci, ktoré by sme mysleli konkrétne. Napríklad titulná skladba je o druhom ja - o svedomí, s ktorým sa človek celý život rozpráva. Divoký dážď zasa chce naznačiť akýsi dážď dobra, ktorý by mal ľudí pokropiť, aby nevnímali každodenné banálne problémy. Aby sa vedeli nad ne povzniesť a život si užiť," vysvetľuje Georgio Babulic. Dramaturgia projektu zaujme netradičným vyvrcholením, priam lahodne folkovým a bez strhujúceho finále. Rocková jednoduchosť záveru síce miestami balansuje na hrane zaznávanejšieho stredného prúdu, ale v poňatí skupiny má svoj význam. "Mám rád, keď sa album začne plnými dúškami a končí sa pomaly v atmosfére, ktorá núti premýšľať. Teší ma, že sa nám to podarilo dosiahnuť. Začať razantne s nasadením a končiť lyricky," dodáva Miko. DALIBOR HLADÍK
