ov túto dohodu podpísali, belehradské vedenie však odmietlo a toto odmietnutie sa stalo dôvodom pre začatie vojenských akcií NATO proti Juhoslávii. Obsah dohody z Rambouillet nebol nikdy zverejnený a mnoho politikov v Nemecku vrátane poslancov Spolkového snemu sa teraz sťažuje, že vládne miesta ich dostatočne a v plnom rozsahu neiformovali. Rozruch spôsobili najmä niektoré body tzv. dodatku B k dohode, ktorý vymedzuje postavenie vojsk NATO, ktoré mali byť v Kosove rozmiestnené na zabezpečenie realizácie politickej časti dohody.

Tieto body, ktoré sa teraz dostali na verejnosť, obsahujú ustanovenie, ktoré kritici hodnotia ako diktát Západu a faktické nastolenie režimu vojenskej okupácie Juhoslávie, a žiadne podmienky mierovej dohody. Pozorovatelia a politici vyjadrujú názor, že prijatie týchto podmienok bolo pre vládu zvrchovaného štátu jednoducho nemožné. To potom výrazne oslabuje i ospravedlnenie útokov NATO na Juhosláviu práve odmietnutím tejto dohody, uvádzajú kritici. Zvlášť silné pochybnosti vyvolali ustanovenia, podľa ktorých mal mať napríklad "personál NATO vrátane vozidiel, lodí, lietadiel a ich výzbroje zaručený voľný a neobmedzený pohyb po celom území Juhoslávie vrátane jej vzdušného priestoru a výsostných vôd" (teda po celej JZR, nielen v Kosove). Navyše NATO požadovalo pre všetok svoj personál v Juhoslávii úplnú imunitu voči akémukoľvek postihu a bezplatné používanie všetkých prístavov a letísk. Nie príliš presvedčivo znejú kritikom týchto podmienok dodatočné vysvetlenia ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorých uvedené požiadavky predstavovali len východiskovú maximalistickú pozíciu, z ktorej bol Západ pripravený pri vyjednávaní zľaviť. To sa však nestalo, pretože Belehrad o tejto časti dohody odmietol rokovať.