republikánskymi i demokratickými kongresmanmi a senátormi pobudnúť pár dní nielen v centrále NATO v Bruseli, ale aj na macedónsko-kosovských hraniciach. "Inšpirácia" na mieste činu sa však neprejavila len v Buyerovej burcujúcej vete. Po prílete do Washingtonu vyzvala skupina, ktorá si konfliktnú situáciu preverila priamo v teréne, prezidenta Billa Clintona, aby pripravoval Ameriku na možnú pozemnú vojnu v Juhoslávii.
Na každého z politikov zapôsobil prieskum horúcej oblasti veľmi závažne a je zrejmé, že nikto z nich a ani z ďalších mužov či žien americkej politiky v týchto chvíľach nevie ešte presne odpovedať, akým smerom by sa mala uberať taktika USA a spojencov NATO proti Miloševičovmu zvrátenému plánu "vyčisťovania" Kosova od etnických Albáncov. Stratégia je jasná. Piateho apríla, po necelých desiatich dňoch leteckých náletov, ju jednoducho sformuloval prezident Bill Clinton: "Náš plán je pokračovať až do víťazstva." Medzi americkými politikmi sa nájde len mizivý počet takých, ktorí by s ňou nesúhlasili. Iná vec je taktika. Pokračovanie v bombardovaní predstavuje súčasnosť. Víťazstvo je však otázka budúcnosti.
Ísť za víťazstvom pritom možno viacerými cestami. Bill Clinton si do značnej miery skomplikoval postup v konflikte rozhodným popretím vyslania pozemných vojsk hneď vo svojom prvom televíznom vyhlásení Američanom po začatí leteckých úderov. Postupuje vytýčenou taktikou presných leteckých a raketových útokov na detailne vyšpecifikované ciele. Generál Wesley Clark, ako vrchný veliteľ spojeneckých síl NATO v Európe, zatiaľ hlási spokojnosť s touto formou vedenia "vojny". Aj keď husté mraky nad Balkánom, ktoré z času na čas nedovoľujú pokračovať v leteckých náletoch, ostávajú Miloševičovým spojencom. Wesley Clark má však prisľúbené nové letecké posily a takisto aj vrtuľníky Apache, určené na ničenie tankov.
Zásadný problém, napriek tomu, že sa spojencom do značnej miery podarilo odrezať Miloševičove jednotky v Kosove od zásobovacích centier v Srbsku, ostáva však taký ako na začiatku: NATO kontroluje situáciu vo vzduchu, ale belehradskí vojaci majú ešte stále "prevahu" na zemi. Neopakuje sa situácia z vojny v Bosne, keď po leteckých útokoch NATO proti Srbom nastúpila dobre vyzbrojená a vycvičená Tudžmanova chorvátska pozemná armáda. Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), operujúca "partizánskym" spôsobom a s ľahkými zbraňami proti Miloševičovej údernej štyridsaťtisícovej železnej pästi vystrojenej tankami, delami a obrnenými transportérmi, sa nedá ani v najmenšom porovnať s vtedajšou vojenskou silou Chorvátska. Preto ak sa vytýčený strategický cieľ víťazstva nebude dariť dosiahnuť v nejakom "normálnom" termíne, bude veľmi aktuálna otázka vyslania pozemných vojsk NATO do Juhoslávie.
A práve aj o tejto otázke začne už od zajtra diskutovať americký Kongres po dvoch týždňoch prázdnin. Bill Clinton sa chtiac-nechtiac musí obrátiť na zákonodarný zbor. Potrebuje ďalšie peniaze na pokračovanie vojenských výprav. A okrem toho bude zvedavý, akým smerom pôjde diskusia o kosovskej kríze. Lebo názory na taktiku sa líšia. Na jednej i druhej strane politického spekta možno nájsť skupiny súhlasu i nesúhlasu so spôsobom vedenia vojny. Ozývajú sa výstražné hlasy, aby sa Amerika jedného dňa neprebudila do nového Vietnamu. Ale keďže Bill Clinton je prezidentom opierajúcim sa v každom politickom rozhodnutí predovšetkým o výsledky prieskumov verejnej mienky, istotne musí byť prekvapený, že čoraz viac Američanov chápe, že ďaleko v Európe sa nebojuje len proti jednému nepolepšiteľnému diktátorovi, ktorý má na svedomí tisíce a tisíce životov žien, mužov, starcov a detí, ale že ide o obranu základných princípov ľudskosti, slobody a demokracie.
MICHAL HAVRAN
