Okrem informácií o vojne novinári po očku sledujú aj samých seba. Neexistuje totiž pevná hranica medzi tým, čo sa deje, a tým, ako sa o tom píše. Médiá ovplyvňujú verejnú mienku nielen zafarbením komentárov, ale predovšetkým výberom a radením správ. Súhlas, či nesúhlas s akciou NATO proti Miloševičovmu režimu do veľkej miery závisí od toho, či sa v televízii povrchne informovaný divák bez osobnej skúsenosti so vzdialenou realitou pozerá na zmasakrovaných albánskych civilistov, alebo na srbské deti v belehradských krytoch.
Hovorím v týchto dňoch s pozorovateľmi, humanitárnymi pracovníkmi, historikmi a vojakmi a hovorím s novinármi, ktorí sa práve vrátili z Juhoslávie, Mecedónska, Turecka, či Albánska. Zhodujú sa v jednom. Nikto si nepamätá takú informačnú blokádu, akú sa podarilo vytvoriť Miloševičovi. Novinárom sa ukazuje to, čo režim chce, aby videli. Ruský korešpondent mi popísal juhoslovanskú cenzúru, ktorej podliehajú zábery pre ruskú štátnu televíziu, kým môžu byť odvysielané. Podobnú skúsenosť má BBC. Medzinárodná federácia novinárov upozorňuje, že v Kosove skutočne ide novinárom o život. Pracovať s akreditáciou znamená akceptovať manipuláciu, pracovať bez nej je hrozne riskantné. Ako-tak sa možné dohovoriť s armádou, no stretnúť sa s polovojenskými bandami, ktoré novinára považujú za nepriateľa, riskuje málokto po bosnianskej skúsenosti, keď za likvidáciu novinára dostávali srbskí ostreľovači peňažné prémie.
Novinári, ktorí sa vracajú z utečeneckých táborov a potom si v Prahe pustia televíziu, sú v šoku - Jolyon Naegele mi povedal, že mal pocit, že žije v "inom svete". Interpretácia skutočnosti je podľa jeho skúsenosti jednoznačne prosrbská. Dánsku novinárku zasa šokuje úbohosť, s akou naši politici debatujú o humanitárnej pomoci obetiam Miloševičovej genocídy...
Otázkou týchto dní pre novinára nie je iba to, ako svoju prácu robiť profesionálne. Novinár je tiež človek, je otrasený tým, čo vidí, a zvažuje mieru svojej angažovanosti. Na jednej strane nechce byť propagandistom, ktorý má vopred hotový názor a podľa neho si vyberá informácie, ktoré použije v komentári či článku. Na druhej strane však vidí, že mnoho jeho kolegov presne toto robí. Snaha o nestrannosť a objektivitu v situácii, keď ide o život a smrť? Nie je to vlastne alibizmus? Čím viac toho o situácii na Balkáne zisťujem, tým silnejšie cítim, že nepatrím k pacifistom. Podobne nemôžem akceptovať "vlastenectvo", ktoré má podobu genocídy. Dávam si otázku, či bolo rozumné zasiahnuť belehradskú budovu srbskej polície v noci, keď tam nikto nebol. Mám silný pocit, že toho Tomahawku bola škoda. IVAN HOFFMAN, Praha
(Autor je komentátor ČRo1)
