Do Slovenskej národnej galérie opäť, ako za totality, prší. Väčšinou zíva prázdnotou. Významné výstavy sa jej na trase Európou vyhýbajú a naše, ňou pripravené, sa zvyčajne v nej i končia. K stálym expozíciám 20. storočia nevyšiel katalóg. Na neúnosný stav upozornila diskusia Čo urobíme so SNG? v marcovom čísle OS, iný variant priniesol denník SME (23. 3. 1999). Väčšina odborníkov bola za rozčlenenie stagnujúcej inštitúcie. Na cestu vnútorného rozčlenenia na Galériu starého a moderného umenia, Galériu súčasného umenia a Galériu úžitkového umenia, architektúry a dizajnu nastúpila SNG v rokoch 1990-92, keď som ju viedla. Vďaka nej dynamizovala svoju činnosť. Naše výstavy prezentovali významné inštitúcie v Paríži, Ríme, Kodani, Kremži, Novare, Budapešti a inde. Pripravili sme výstavu pre Múzeum moderného umenia v Sydney. Súpis domácich i zahraničných aktivít presahuje možnosti tohto príspevku. Otvorili sa viaceré stále expozície. Poradca Ludwigovej zbierky bol v Bratislave a chcel zriadiť jej pobočku pri SNG. Aktivita galérie pritiahla publikum a noviny o nej permanentne referovali. Pripravila sa rekonštrukcia hlavnej budovy i priľahlých palácov a začalo sa pracovať na nových stálych expozíciách i na projekte 60. roky. Po mojom odvolaní z funkcie (1992) divergentnú štruktúru riaditeľ J. Žáry na pokyn MK SR zrušil (1993) a SNG opäť centralizoval.
Nielen centralizáciu, ale aj diskreditáciu politikov a intelektuálov bez komunistickej minulosti, ktorí s totalitnou mocou ako odborníci nekolaborovali, praktizoval Mečiarov režim. "Za riaditeľovania Z. Bartošovej bolo zo SNG v priebehu pol roka odcudzených deväť veľmi cenných diel. Preto nie je pravda, že odvolanie Z. Bartošovej bolo bezdôvodné," napísali v článku SNG - nesvojprávne dieťa? (SME, 23. 3. 1999) jej zamestnanci. Tónom ako Vladimír Mečiar roku 1992. Zatajili, že vtedy už bol zlodej, elektrikár SNG vo väzbe. Myslím, že som v lete 1992 bola obeťou spravodajskej hry: ministra kultúry D. Slobodníka a jeho námestníka I. Mjartana pri krížovom výsluchu - tomu sa náš rozhovor podobal - zaujímal len osud Zväzu priateľov s národmi Sovietskeho zväzu, čo okupoval časť Dessewffyho paláca, odkiaľ sme ho mali o pár dní súdne vysťahovať. Námestníčka SNG E. Trojanová a právnička M. Genzorová šikanovaním realizovali moje odvolávanie a vyšli Slobodníkovi v ústrety: vysťahovanie nerealizovali. E. Trojanová mala takmer všetky riaditeľské kompetencie, ukradnuté diela boli zo sféry jej odbornej pôsobnosti, a napriek tomu ju Slobodník poveril vedením SNG. To, že zamestnanci SNG vychádzajú aj dnes z Mečiarovej argumentácie, svedčí o ich politickej naivite a ochote spolupracovať s akýmkoľvek režimom.
Odborníci SNG chcú zachovať jej súčasný stav. Posunúť polemiku do vecnej roviny a analyzovať inštitúciu v jednotlivých obdobiach umožnia len verejne prístupné informácie. Publikácia o výstavách i výskumných projektoch a ich autoroch s uvedením finančných nákladov a zdrojov, publikačnej a nákupnej činnosti mala vyjsť už vlani pri 50. výročí SNG. SNG nie je súkromná inštitúcia tých, čo v nej prežili, a odborná verejnosť má právo o jej budúcnosti diskutovať. Už viackrát som naznačila, že za jej úpadok nesú zodpovednosť aj historici umenia skrývajúci sa za chrbátmi riaditeľov. Nechcela som sa ich dotknúť a nemenovala som ich. Som rada, že tak urobili sami. ZUZANA BARTOŠOVÁ
(Autorka bola v rokoch 1990-92 riaditeľkou SNG)
Dialóg oboch strán týmto príspevkom redakcia uzatvára.
