Keď ešte pred veľkonočnými sviatkami vyplávala z Čierneho mora smerom k Adriatiku ruská "špionážna" loď Liman, v Moskve sa mnohým politikom zvýšil krvný tlak. Aj na uliciach zavládla lepšia nálada. Predsa sa len Rusko k čomusi odhodlalo a nenechá si od NATO brnkať na city. Olej do nenápadnej iskričky prilial minister obrany Igor Sergejev, ktorý sebavedome vyhlásil, že čoskoro za touto loďou so šesťdesiatimi vojenskými námorníkmi na palube vypláva smerom k zóne balkánskeho konfliktu ďalších šesť lodí. A tie by už mohli mať na palube okrem odpočúvacích zariadení aj niečo iné. Uvedené správy však čoskoro spochybnili experti, ktorým sa nezdá, že by ruské lode mohli mať pri súčasnej ekonomickej situácii krajiny dostatok paliva na to, aby do horúcej oblasti vôbec doplávali. Lenže viacerí ruskí analytici tvrdia, že pod rúškom rôznorodých vyhlásení - prezidentom Borisom Jeľcinom počnúc (povedal, že nedovolí aby sa Rusko nechalo zavliecť do vojny) až po šéfa komunistov Gennadija Zjuganova či pseudonacionalistu Vladimíra Žirinovského požadujúcich jasnú demonštráciu ruskej sily - sa odohráva určitý posun v názoroch najmä na Ameriku. Rusko ešte stále živí pocit ukrivdenia zo strany Západu. Amerika je podľa mnohých Rusov príčinou terajšieho úpadku niekdajšej veľkej a silnej krajiny, nesie vinu za degradáciu Ruska na treťotriednu mocnosť. "Je to prvá skutočná kríza vo vzťahoch medzi Ruskom a USA od skončenia studenej vojny," hodnotí pomery po vyše dvoch týždňoch spojeneckého bombardovania Juhoslávie Sergej Rogov, riaditeľ Inštitútu pre otázky USA a Kanady. Dodáva, že môže ísť zo strany Ruska buď o určitú formu odpútania sa od Západu a zvlášť Ameriky, alebo o "studený mier", či dokonca o niečo vážnejšie, čo ešte len môže prísť.
Tak či onak, treba povedať, že ruský prezident Boris Jeľcin stratil do značnej miery nielen vplyv na vnútornú ruskú politiku, ale i na politiku zahraničnú.
Dal prednosť podpore, i keď viac-menej slovnej, spupnému diktátorovi na Balkáne, ktorý má na svedomí etnické čistky proti všetkým národnostným či náboženským menšinám, pred jasným vysvetlením situácie ruskému národu. Podpora úsiliu demokratického sveta prekonať ťažkú krízu sa od neho ani nežiadala. Neurobil však ani minimálny pokus na zmiernenie súčasných protiamerických nálad. Moskovské signály "studeného mieru" nie sú preto šťastným príspevkom k prekonaniu poststudenovojnového marazmu vo svete. MICHAL HAVRAN
