ľútosti nad obeťami tohto režimu považovať príhovor delegátov mimoriadneho zjazdu KSČ z decembra 1989 bývalým členom KSČ, vylúčeným a vyčiarknutým po roku 1968-69, kde sa nachádzajú formulácie: "Prosíme, ak môžete, odpustite minulosť... Komunisti tejto republiky čakajú a želajú si váš návrat, ktorým dokážete, že môžeme uzavrieť smutnú stránku našej minulosti." Tých zvyšných 98 % obetí komunistického režimu sa však slov ľútosti doteraz nedočkalo (veď kto by už nepoznal známu vetu bývalých predstaviteľov a členov KSS, že nie všetko za minulého režimu bolo zlé, za ktorou automaticky nasleduje obhajoba sociálnych istôt socialistického štátu) - a nestalo sa tak ani v stredu večer počas diskusie o Čiernej knihe komunizmu v Zichyho paláci, kde bola zostava nadmieru zaujímavá. Výnimkou medzi bývalými komunistami bol práve J. Čarnogurský, komunistická minulosť M. Kusého a P. Weissa je dostatočne známa, ale aj ich odlišná činnosť v období normalizácie a zážitkom (ešte na popoludňajšej tlačovke) boli slová dvoch autorov Čiernej knihy, priznávajúcich minulosť "stalinského práčaťa" (K. Bartošek) či bývalého "profesionálneho revolucionára-maoistu" S. Courtoisa, označujúceho svoju politickú mladosť za prejav absolútneho kreténizmu. P. Weiss spočiatku so stuhnutým výrazom v tvári počúval čítanie textu Ludvíka Vaculíka, aby sa neskôr upokojil a začal cítiť takmer ako doma, pretože jeho obhajoba pokusu o socializmus s ľudskou tvárou a najznámejšieho Slováka ako toho, čo zostalo z bývalého (rozumej komunistického) režimu, našla priaznivý ohlas medzi poslucháčmi. Weiss sa v Zichyho paláci napokon udomácnil natoľko, že pokojne referoval o jednom z najvýraznejších celosvetových výsledkov uplynulých desiatich rokov - o zväčšení rozdielov medzi bohatými a chudobnými, či o poznatku, že normalizácia v 70. rokoch bola prejavom konformizmu. Na druhej strane uznajme, že prísť do jamy levovej si vyžadovalo značnú dávku odvahy, ktorej sa jeho spolubojovníkom v porovnateľnej miere nedostáva.
Inak "perličiek na dne" bolo aj na tlačovke na ministerstve spravodlivosti, aj počas diskusie v Zichyho paláci nemálo - ani vedúci autorského kolektívu Čiernej knihy S. Courtois sa neprepracovával k pochybnosti, že ak sa ani v jednom komunistickom režime nepodarilo realizovať jeho vznešené idey o šťastí a rovnosti (skôr naopak, sám priznal, že ak sa komunisti kdekoľvek na svete dostali k moci, stala sa ich ideológia zločineckou), chyba môže byť aj vo východiskovej myšlienke (kto by si nespomenul na princíp "zle zapnutého prvého gombíka"). Ján Čarnogurský s typickým šarmom zopakoval, že keďže boli režimy v Československu a v Rusku v 70. rokoch neporovnateľné, mohol so záujmom sledovať toto zaujímavé obdobie (čím len paradoxoval svoj predchádzajúci postreh o podstate komunistického násilia, že jeho základom bola degradácia budúcej obete na ideologickú abstrakciu typu nepriateľa ľudu či neskôr delenia na "dobrých a zlých Slovákov"). Miroslav Kusý zasa po postrehu, že Marxov model sa všade skončil krachom, a poznámke, že násilie sa prejavovalo aj v slovníku na označenie protivníkov režimu, kde nechýbali slová ako paraziti (Lenin) či "nie sú to ani ľudia" (Gorkij), pripomenul svoje skúsenosti s eštebákmi, ktorí pred ním na sklonku komunistického režimu trúsili poznámky, že aj oni majú podobné názory, ale s nimi nechodia na verejnosť. Historik Ľ. Lipták len konštatoval, že po zrušení cenzúry v 68. roku už nebola potrebná - nahradila ju autocenzúra šéfredaktorov a redakčných kolektívov. A tak sme spolu so šéfredaktorom Domina fórum Štefanom Hríbom svorne konštatovali, že diskusia o Čiernej knihe komunizmu sa na Slovensku skončí na budúcu stredu, v ich pätnástom čísle.
RÓBERT KOTIAN
