A nezúčastňuje sa nemecká Luftwaffe bombardovania NATO? Americký prezident Bill Clinton na druhej strane vyzdvihuje oprávnenosť bombardovania a uvažuje, čo by sa bolo stalo, keby niekto bol počúval Winstona Churchilla a postavil sa proti Hitlerovi. Koľko ľudských životov sa tak mohlo zachrániť? Koľko amerických životov by sa bolo zachránilo? Takže Clinton teraz predstavuje Churchilla. No poďme ďalej: Kto bol americkým prezidentom posledných šesť rokov, keď tento Miloševič-Hitler besnel v bývalej Juhoslávii? A čia štátna správa sa snažila dosiahnuť mier vyjednávaním? Takže možno, koniec-koncov, Clinton nie je Churchill, ale skôr britský premiér, ktorého politiku ústupkov Churchill neľútostne kritizoval počas celých tridsiatych rokoch: Neville Chamberlain? Zákerné veci, tieto dejinné analógie. Môžu sa rozbiehať viacerými smermi. Zároveň však pomáhajú objasniť veci, ak nie iným, tak tým, že poukazujú na rozdiel medzi tým, čo bolo vtedy a dnes. Vymenujme len päť podľa poradia:
1. Kosovo ako Kosovo. Miloševičova verzia: Srbi opäť raz hrdinsky vystúpili na obranu Kosova, rovnako ako proti Turkom vo veľkej bitke v r. 1398. Dnes srbská propaganda stále udiera na strunu tejto mytológie mučeníckej obete. Je tu iba jediný problém: Srbi kosovskú bitku v r. 1398 prehrali.
2. 1999 ako 1914. Clinton využil aj túto analógiu, pripomínajúc, že prvá svetová vojna sa začala v tejto časti Európy. Tu sú rozdiely najmarkantnejšie. V r. 1914 sa európske veľmoci zoradili na opačných stranách bojiska. Dnes sú zjednotené, hoci neodmysliteľné je aj isté diplomatické napätie, povedzme, medzi Talianskom a USA. Jedinou veľkou výnimkou je Rusko, no ani Rusko iste nepôjde kvôli Srbsku do vojny.
3. Miloševič ako Hitler. No nie celkom. Miloševič je najhorší, najnebezpečnejší európsky vodca 90. rokov. Je hrozba, hrdlorez, postkomunistický zloduch, ktorý cynicky manipuloval s nacionalistickými emóciami, aby sa udržal pri moci. Na jeho rukách zaschla krv. Jeho štát však nemá ani moc, ani ideologický zámer podrobiť si Európu. Zatiaľ čo Nemecko sa pod Hitlerom rozrastalo, Juhoslávia pod Miloševičom sa čoraz viac zmenšuje. Prvkom pravdy v tejto analógii je však Clintonova myšlienka o ústupkoch: čím dlhšie odkladáte nutnosť vystúpiť proti agresívnym diktátorom, tým vyššiu cenu musíte zaplatiť. Keby boli Hitlera dostali do pasce, keď militarizoval Porýnie v r. 1936, mohli ušetriť päťdesiat miliónov životov. Keby sme sa my boli postavili na odpor Miloševičovi, keď jeho vojská obsadili chorvátske mesto Vukovar na jeseň roku 1991, štvrť milióna mužov, žien a detí mohlo byť ešte nažive. Ale my - Západoeurópania a Američania - sme to neurobili.
4. Kosovo ako Vietnam. Áno, ale čí Vietnam? Vietnamský národ v tejto analógii predstavuje vlastne prevažne albánske obyvateľstvo Kosova a analógiou k vietkongovským partizánom, ktorí porazili Spojené štáty, je Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK). Kosovo je Vietnam pre Srbov, nie pre nás. Keby NATO nakoniec zničilo Miloševičovu armádu zo vzduchu, ako sa vyhrážal generál Wesley Clark (hoci nevysvetlil, ako to možno urobiť bez ohromných civilných obetí), tak UCK by čoskoro dorazila do hlavného mesta, Prištiny, ako do Saigonu. Potom by Srbi, ktorí ostali žiť v Kosove, zrejme ušli. Miloševič si je toho vedomý. Vie, že takáto strata Kosova je presne tou vecou, ktorá by nakoniec obrátila hnev ľudí v samotnom Srbsku proti nemu. (Zatiaľ čo výsledkom bombardovania je, že dokonca aj jeho kritici majú pocit, že musia nejako brániť svoju vlasť.) Preto je nepravdepodobné, že sa rýchlo vzdá.
5. Slobodan ako Saddám. Áno, beda, čím bližšie k súčasnosti, tým je analógia prijateľnejšia. Samotné letectvo pravdepodobne nezvrhne srbského diktátora o nič viac, ako zvrhlo irackého. Bombardovanie do tejto chvíle ani nedosiahlo prvý deklarovaný cieľ, zabrániť srbskej armáde zabíjať, terorizovať a vyháňať z domovov desaťtisíce nevinných Albáncov.
Takže teraz, keď sme si prebrali analógie, dospeli sme k jedinečnej dileme súčasnosti. Ako príslovečný pocestný na križovatke, ktorého sa motorista pýta na cestu, ja by som nezačal odtiaľto. Príbeh zlých odbočení sa vracia rovno do Rambouillet. Vždy však musíte začať odtiaľto. Ostáva dúfať v nemožné: že bombardovanie ukončí vražedné besnenie a privedie srbskú stranu späť za rokovací stôl. Ak sa však tak nestane, ostáva pre NATO jediná cesta, aby nepôsobilo pri 50. výročí svojho vzniku buď bezmocným dojmom, alebo ako spoluvinník v divokej etnickej vojne. A to znamená zhromaždiť veľké medzinárodné vojsko, ktoré fyzicky obsadí Kosovo, urobí z neho medzinárodný protektorát a prevahou moci zabráni Srbom zabíjať alebo vyháňať nevinných Albáncov - a, čo je rovnako dôležité, aj naopak. Takáto úloha by bola nočnou morou, prirodzene, a veľmi závažným medzinárodným precedensom. V tomto štádiu zrejme najhoršej európskej krízy za celé desaťročie je možné, že jediné, čo nám ostane, bude vybrať si z niekoľkých nočných môr.
TIMOTHY GARTON ASH,
Oxford
(Autor je politológ a historik, zaoberá sa dejinami strednej a východnej Európy)
