Keďže Čierna Hora po voľbách v roku 1997 prijala prozápadný kurz, prezident Milo Djukanovič dúfal, že jeho malá 630-tisícová republika unikne bombardovaniu NATO. Vzdušné údery prišli ako hanebný šok pre vládu i obyvateľov. Čiernohorci si boli takí istí, že budú bombardovania ušetrení, že dokonca dopravné lietadlo čiernohorských aerolínií vyletelo z Belehradu do Podgorice v čase, keď bola už ofenzíva NATO v plnom prúde. Lietadlo sa tesne vyhlo tragédii, keď za bombardovania bez pomoci pristálo na letisku v Podgorici po tom, ako pozemní navigátori opustili stanovištia...
Hlavnými cieľmi NATO v Čiernej Hore bolo vojenské letisko v Golubovci pri Podgorici, vojenské kasárne v Danilovgrade, kde sa údajne skladovala vojenská technika a munícia stiahnutá z Chorvátska v roku 1991, a mnoho radarových stanovíšť roztrúsených v horách nad pobrežím Jadranu. Kasárne dostali priamy zásah už v prvú noc, boli však deň predtým evakuované. Celkovo bol v Čiernej Hore zabitý jeden vojak, päť zranených a jedna žena utrpela vážne zranenia.
Slovný zápas medzi Belehradom a Čiernou horou sa, naopak, očakávať dal. V prejave k národu bezprostredne po prvom údere Djukanovič vyzval juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča i NATO ustúpiť v mene záujmov o mierové riešenie krízy. Vyzval tiež obyvateľov Čiernej Hory, aby pochovali svoje spory v záujme vyhnutia sa krviprelievaniu. Belehradská tlač reagovala označením Djukanoviča za "najväčšieho zradcu v čiernohorských dejinách".
Napriek intenzívnemu tlaku Djukanovič odoláva a odmieta nasledovať Belehrad. V obave z vojenského zásahu nariadila vláda polícii, aby prevzala zodpovednosť za bezpečnosť republiky. Okolo významných budov i na prístupových cestách k najdôležitejším štátnym inštitúciám sú policajti v poľnom výstroji. S cieľom pomôcť čiernohorským mužom vyhnúť sa mobilizácii nariadila vláda pracovnú povinnosť. Juhoslovanská armáda odpovedala vytvorením vojenských súdov na potrestanie dezertérov. A minister spravodlivosti Čiernej Hory vyzval armádu, aby najprv súdila jeho, pretože ani on neuposlúchne povolávací rozkaz.
Vláda vzdoruje tiež rozhodnutiu federálnej vlády v Belehrade podriadiť všetku monetárnu politiku národnej banke v Juhoslávii. V Podgorici vládnu obavy, že toto opatrenie je pokusom o financovanie vojny tlačením nových peňazí. Čierna Hora sa údajne pripravuje na túto možnosť podobne ako Slovinsko v roku 1991 - tlačením kupónovej meny, ktorú zavedie do obehu v prípade hyperinflácie v Srbsku.
Všetky strany v čiernohorskom parlamente sa dohodli na kompromisnej rezolúcii vyzývajúcej na pokoj a ukončenie medzistraníckych bojov. Prímerie však trvalo len jeden deň, keďže každý politický tábor si dokument interpretoval po svojom. Miloševičovi spojenci v opozícii trvajú na tom, že rezolúcia umožňuje nerušený pohyb juhoslovanskej armády v Čiernej Hore. Vládna koalícia trvá na tom, že vyhlásenie nič nemení - kontrolu nad republikovými záležitosťami má naďalej administratíva v Podgorici. SLAVOLJUB SCEKIČ,
Podgorica
(Autor je zástupcom šéfredaktora
čiernohorského týždenníka Vijesti)