Alush Gashi bol drobný, pružný chlapík so svetlými očami, chirurg, liečiteľ. Keď sme sa zoznámili v Prištine, vysvetľoval mi s tichým zaujatím vynikajúcou angličtinou, čo sa snažia dosiahnuť kosovskí Albánci svojím hnutím nenásilného odporu. Teraz je mŕtvy - zastrelili ho Srbi. Nezabudnem naňho. A nezabudnem ani na Fehmiho Aganiho, lišiackeho starého profesora v sivom obleku, ktorý sa usiloval vyjednať mierovú cestu k nezávislosti. Pokúšam sa telefonovať ďalším priateľom a známym v Prištine, vyzváňam na všetkých číslach, ale linky sú hluché - a oni azda mŕtvi.
Pred pár týždňami boli ešte nažive. Možno by ešte vždy boli nažive, keby sme neboli spustili toto bombardovanie, ktoré im malo pomôcť. Znamená to, že bolo chybou začať bombardovanie? Nie celkom. Bolo však chybou, že sme nezačali bombardovať oveľa skôr. Čas zastaviť Miloševiča bol na jeseň 1991, keď vyslal svoje vojská obliehať chorvátske mesto Vukovar: ale my v západnej Európe sme vtedy intrigovali v Maastrichte. V 90. rokoch, rovnako ako v tridsiatych, sa dekáda ústupkov končí vojnou oveľa väčšou a nebezpečnejšou, než aká by bola na začiatku. Sedem rokov sme nijako účinne nepomáhali prísne nenásilnému úsiliu ľudí, ako boli Alush Gashi a Fehmi Agani. Venovali sme im pozornosť iba vtedy, keď ostatní kosovskí Albánci siahli po zbraniach. Potom sme sa ďalší rok urážali a nafukovali. Dúfam, že Miloševič to počuje, toto je posledné varovanie, povedal Robin Cook. To bolo v júni 1998. Áno, snažili sme sa vyjednať spravodlivý mier v Rambouillet. Ale, ako vedeli už Rimania, ak chcete mier, musíte sa pripraviť na vojnu. A my sme vedeli, že za posledných pár týždňov Miloševič presúval vojsko a políciu do Kosova.
Tu sme urobili druhú veľkú chybu: začali sme boj bez toho, aby sme boli pripravení preraziť s pozemnými vojskami, keby Miloševič zareagoval tak, ako zareagoval. Prirodzene, po bitke je každý generálom. Ja sám som sa nazdával, že na poslednú chvíľu azda ustúpi. Bolo však nezodpovedné nepočítať aj s týmto najhorším prípadom, ktorý teraz nastal. Pred dvoma dňami som sa telefonicky rozprával s priateľom z Belehradu, liberálnym anglofilom, neľútostným Miloševičovým kritikom. Povedal mi, že sedia v pivnici, preklínajú Clintona ako maniaka a oslavujú zostrelenie prúdového lietadla NATO. Ak takto rozprávajú ľudia ako on, aké sú šance, že vysokí armádni dôstojníci sa v takejto chvíli odvrátia od Miloševiča? V Kosove srbské jednotky brutálne vyháňajú desaťtisíce, možno státisíce Albáncov z domovov po tom, čo ich už štvrť milióna ostalo bez strechy nad hlavou v priebehu minulého roka. Nech je už plán akýkoľvek, uplatňujú ho s neuveriteľnou rýchlosťou. Takýmto tempom mu dokonca ani najkoncentrovanejšie a najvyspelejšie letectvo nezabráni vyhnať ďalšie státisíce Kosovčanov - a humanitárna katastrofa sa stane totálnou katastrofou.
Momentálne existujú dve alternatívy. Jedna znie - pokračovať v bombardovaní a predstierať, že zlyhanie je úspechom: orwellovský ťah. Druhou možnosťou je pripraviť veľmi rýchlo vyslanie pozemných vojsk. Hoci nerád, musím skonštatovať, že ak sa nič nezmení k lepšiemu, toto bude menšie zlo s postupom času. Ak tam prídeme vtedy, keď tam bude väčšina Albáncov, Kosovo sa nestane európskym Vietnamom, lebo väčšina obyvateľstva - na rozdiel od Vietnamcov - bude na našej strane. Politickým cieľom by malo byť urobiť Kosovo medzinárodným protektorátom, ako by sa bolo aj stalo, keby Srbi boli podpísali rambouilletskú dohodu. Mali by sme sa pokúsiť zainteresovať čo najviac štátov - medzi nimi v prvom rade Rusko. Ideálne by bolo získať správcovstvo Organizácie spojených národov, čo zaručuje Charta OSN. Proti zjavnej námietke, že by sme obsadili suverénny štát, by človek mohol argumentovať, že Kosovo bolo neoddeliteľnou súčasťou bývalej Juhoslávie - republikou vo všetkých ohľadoch okrem názvu - a medzinárodné spoločenstvo už prijalo právo republík na vytvorenie samostatných politických subjektov. Prípadne, ale až po istom období protektorátu, by sa stalo suverénnou Republikou Kosovo - čiže Kosova (Albánci používajú na konci a).
Popri existujúcom protektoráte v Bosne by to bol ohromný záväzok. Realita je však ešte desivejšia. Keby Miloševič stratil Kosovo, Srbi by nakoniec mohli s ním stratiť trpezlivosť. V Belehrade ma však minulý rok opakovane varovali, že to, čo by prišlo po Miloševičovi, by mohlo byť horšie, keby moc získali ľudia ako nacionalista Vojislav Šešelj. Prinajlepšom by to bolo Weimarské Srbsko, prekypujúce revanšistickým sentimentom. Prinajhoršom by to bol samotársky štát ako Líbya či Irak. Na druhej strane - na východ od Kosova máte neúspešný štát: Albánsko. Nemohli by sme prevziať zodpovednosť za Albáncov v Kosove bez toho, aby sme urobili niečo pre ich zbedačenú, napoly anarchistickú domovinu. Na juh od Kosova sa nachádza Macedónsko, nestabilná, rozdelená krajina, kde tvoria prinajmenšom štvrtinou obyvateľstva Albánci. Na severe je Čierna Hora, ďalšia zväzová republika federatívnej Juhoslávie, ktorá sa snaží uplatniť svoju vlastnú autonómiu voči Srbsku. Čo keby Miloševič - alebo jeho nástupca - obrátili pozornosť na potlačenie Čiernej Hory?
Problémy sa tu nekončia. Dotkne sa to nielen jednej provincie s dvoma miliónmi trpiacich obyvateľov, ale celej oblasti. Bude to znamenať medzinárodný záväzok na prinajmenšom desať rokov, desaťtisíce vojakov a civilného personálu, miliardy libier. Aká je však alternatíva? Alternatíva je, že najmocnejšia aliancia demokracií v dejinách sveta bude porazená na svoje 50. výročie, a dovolí, aby zabíjali nevinných. Je to Srebrenica stokrát znásobená. Toto je zmätok, do ktorého sme sa dostali. Toto je dedičstvo desaťročia ústupkov. Toto je, v najhlbšom zmysle slova, cena, ktorú my v západnej Európe musíme zaplatiť za to, že sme pred desiatimi rokmi, na konci studenej vojny, samých seba balamutili, že si jednoducho môžeme ďalej pestovať záhradky bez toho, aby sme prebrali zodpovednosť za celú Európu.
TIMOTHY GARTON ASH, Oxford
Písané pre The Independent, 31. marca
