V puberte sa jej prehĺbili depresívne nálady, ako sama hovorí - "čo myšlienka, to deštrukcia". V mladej hlave sa všetko zamotalo, uvedomovala si, že chce žiť, ale nevie ako. Napokon sama vyhľadala psychiatra. Bolo jej však súdené spoznať viacero psychiatrických ambulancií, aby až v dennom stacionári na Latorickej ulici v Bratislave našla, čo hľadala. "Až tu ma obklopil bábätkovský pocit, že tu sa môžem hrať, vyrozprávať, že tu ma majú skutočne radi, a neberú to len ako rutinu," spomína. Jej doktorka rozpoznala, že Mária má zdravé jadro a dostane sa z toho. Po vyliečení sa Mária zamestnala a žije ako každý iný. "Rodičia pochopili, že som samostatný človek. Znova sa stretávame a nanovo si budujeme vzťah. Mama vie, že kedysi v mojom detstve i oni urobili chyby. Ale už dávno som rodičom odpustila…" hovorí. Pred dvoma rokmi Máriu prizvali, aby pomáhala pri založení pacientskeho združenia Viktória zameraného na pomoc duševne chorým. "Ak môžem poradiť tým, čo ešte nepreskákali to, čo ja, ak im môžem povedať, že toto som riešila takto a toto takto - v tom je význam svojpomoci v našom združení," zamýšľa sa Mária, "stretávame sa skoro každý týždeň. Viem, že niekto si aj potrebuje pofrfľať na šéfov, na terapeutov, na rodičov… Ak si ja pri niekom otvorím dušu a on reaguje podobne, lebo to potrebuje, je to fajn." Z bratislavského pacientskeho združenia Viktória sa pred pol druha rokom oficiálne stalo občianske združenie. Prvé svojho druhu u nás. Prispieva k zlepšeniu životných a pracovných podmienok ľudí s duševnými poruchami a zasadzuje sa za odstránenie ich diskriminácie. (ru)