veľký sen, splnil sa celému výnimočnému basketbalovému Ružomberku. Aj na vtipnú a v odpovediach vždy pohotovú rodáčku zo Žiliny, ktorá práve dnes oslavuje narodeniny, doľahla psychická únava. Napokon práve o nej hovorila po urputnom boji s Turkyňami. "Semifinálový zápas Euroligy je vždy o psychike, nervoch a bojovnosti. Papierové predpoklady neplatia, rozdiely sa stierajú, hoci sa v konečnom dôsledku prejaviť môžu," vysvetľovala Natália Hejková napríklad situáciu, keď po piatich minutách skutočne excelentnej hry jej zverenkýň, rýchlej a pestrej, akoby uťal. "Nie, nevyviedol nás z rytmu oddychový čas Galatasaray, zrazu sme zostali stáť, nevyšlo nám zopár streleckých pokusov," hovorila trénerka, približujúc nastávajúce chvíle trápenia. Prišlo na jej ďalšie slová - o bojovnosti. Svetové eso, občas rozmarná krídelníčka Jelena Marenčíková, sa zahryzla do najlepšej tureckej strelkyne Američanky Andrey Stingsonovej, letnej hviezdy vo WNBA v klube Charlotte Sting, tak, že už netrafila do koša ani raz. Nezvyčajnú úlohu obrankyne zvládla dokonale, aby v závere pridala aj svoj strelecký koncert. "Vo finále som po druhý raz. V roku 1992 som v drese Dynama Kyjev prehrala v Bari proti Valencii. Štvrtkové finále je pre mňa veľkou výzvou," povedala rodáčka z ukrajinského Dnepropetrovska. Semifinále bolo aj o nervoch. Ružomberské pivotky, medzi ktorými je dvanásťročný vekový rozdiel, skúsená Natália Sviščovová a mladá (ale už tiež skúsená) Alena Kováčová, začali pod istanbulským košom dolovať lopty s nervami vzpierača, ktorý musí ešte sekundu udržať rekordnú váhu.
Semifinále je však aj o šťastí - tesne po stretnutí každá ružomberská hráčka prežila svoju radosť. Paradoxne, boli tichúčke, iba oči im žiarili, hoci z tribún brnianskej haly ŠK Královo pole sa ozývala jedna stredoslovenská pesnička za druhou z hrdiel azda päťsto Slovákov, viac než polovice hľadiska semifinálového duelu Ružomberok - Istanbul.
PETER FUKATSCH, Brno
