Kapitánka SCP Ružomberok Iveta Bieliková privedie dnes o 16.00 h na palubovku brnianskej haly KPS desiatku basketbalistiek slovenského majstra v semifinále Final Four Európskej ligy proti tureckému Galatasarayu Istanbul, aby začala svoj siedmy zápas v najprestížnejšej kontinentálnej klubovej súťaži. Pri Ivetinom nástupe všetci dvojnásobne poklepeme na drevo, pre celý kolektív i pre ňu samotnú, lebo ružomberskej rozohrávačke v posledných dvoch týždňoch nariadili lekári - pokoj bez pohybu. Bieliková si totiž na tréningu bolestivo natiahla sval a s ľahšou prípravou začala až na sklonku uplynulého týždňa. Pre kapitánku SCP je pritom typické, že nerada zaháľa, skôr jej vyhovuje nasadenie "do roztrhania tela". Jej súčasná sebadôvera však upokojuje: "V posledných euroligových stretnutiach sa mi darilo, hrala som v pohode. Prestávka nebola taká dlhá, aby som vypadla z rytmu. Situácia sa ani zďaleka nedá porovnať s trojmesačným výpadkom v roku 1997, keď som mala zlomené zápästie."
Ružomberčanky sa od roku 1993, keď hrali v Llírii, v predmestskej časti Valencie prvýkrát Final Four až po dnešnú štvrtú účasť medzi absolútnou európskou elitou, vypracovali z "neznámeho prekvapenia" na európsku extratriedu so všeobecným rešpektom. Spomienka Ivety Bielikovej má tiež svoju gradáciu.
LLÍRIA 1993: "Najskôr sme boli veľmi šťastné, že sme sa medzi najlepšie štyri tímy dostali. Potom sme však posmutneli. Prvé stretnutie s Comom sme zahrali ešte ako-tak, v boji o štvrtú priečku s francúzskym Challes sme však sklamali. Vo Valencii sme zistili, koľko sa ešte musíme učiť. Doma sme síce už kraľovali, ale k európskej elite sme mali ešte ďaleko. Dnes vnímam Llíriu ako rozčarovanie."
SOFIA 1996: "Na tú mám azda najkrajšiu spomienku, hoci s odstupom času sa nazdávam, že sme mohli dosiahnuť viac. S nemeckým Wuppertalom sme zo začiatku viedli až o desať bodov. Pamätám si, ako som ,poskakovala‘ brániac dve skvelé Austrálčanky v drese nemeckého majstra Timmsovú a Brondellovú. Súperky nás doslova prevalcovali. Potom sme však senzačne v boji o bronz zdolali Bourges, ktorý bol už vtedy horúcim kandidátom na prvenstvo. Zo Sofie som si priniesla aj vzácny suvenír, bábiku s dlhými nohami. Dostali ju iba hráčky All Stars, z Ružomberka okrem mňa ešte Jelena Mozgová."
LARISSA 1997: "Zážitok veľmi podobný sofijskému. Opäť sme nestačili na agresívny Wuppertal. Mali sme aj neuveriteľnú smolu. Živo si pamätám, ako som spolu so Žirou (prezývka Jeleny Marenčíkovej-Žirkovej - pozn. red.) azda päťkrát ,neomylne‘ triafala z trojkových pokusov prednú obruč, k úspešným zásahom chýbali milimetre. Bronzový balzam víťazstva nad Comom potešil, nebol však už nový."
BRNO 1999: S Ivetou Bielikovou sme sa imaginárne preniesli trebárs na začiatok mája. Aká by mala byť spomienka "Konečne finálová!"
Okrem I. Bielikovej bola a je v kádri všetkých Final Four Ružomberka ešte Martina Godályová, ktorá však v Llírii pre zranenie nehrala vôbec a v Larisse iba veľmi málo. Ružomberčanky po celé obdobie trénuje Natália Hejková, výnimočnú suverenitu desaťnásobného majstra republiky (trikrát ČSFR, sedem razy SR) zabezpečuje a organizuje generálny manažér Jozef Smolek a manažér Dušan Nižňanský.
PETER FUKATSCH
