Roberto Benigni nie je Charlie Chaplin. To si len Amerika zvolila nového kráľa komikov a odmenila jeho film tromi Oscarmi. Prvý dala zahraničnej snímke, akú už dlho nevidela, keďže európsku produkciu, v ktorej sa na záver prinajmenšom na tanku nezjaví vysloboditeľ z americkej armády, do svojich kín len tak ľahko nepustí. Druhým ocenila herecké majstrovstvo Benigniho, ktorého skeče sú, pri všetkej úcte, trpkobôľnym odkazom bláznivých talianskych komédií. A tretieho si odniesol Nicola Piovani za hudbu, ktorá pri pozornom počúvaní, napriek takmer nepretržitému podfarbovaniu, nie je ničím iným, ako kolotočom - síce silného, ale predsa len jedného - ústredného motívu. To, s čím sa ešte pred pár dňami, rešpektujúc rozhodnutie americkej akadémie, dalo stotožniť, spľaslo ako balón. Tony vajec môže rozkokošený Roberto svojim protivníkom na hlavách rozbíjať, ale pri nemých tvárach počiatkov grotesky navždy zostane trápnym outsiderom. Ešte tak roztržitý Pierre Richard, svetobežník Jean-Paul Belmondo alebo na smrť urozprávaný Louis de Funés, všetko hrdinovia prežitých veselohier, z ktorých už môže mať radosť len televízia Markíza, by sa mohli k nemu prirovnávať. Spolu s inšpektorom Clouseauom, ktorého syna vytvoril Benigni v jednej z časti série rovnako nemoderného ružového pantera. Na dve časové roviny predelil efektnou výtvarnou symbolikou príbeh svojho filmu Život je krásny, ktorý sa tento týždeň dostal k slovenským divákom.
Úvodná časť je zlou južanskou komédiou v nádhernej vidieckej scenérii, s prvoplánovými fyzickými gagmi a so vzácnym minimom ľahučkej konverzačnej fantázie, vrcholiacej "nadpozemskými úkazmi" na prvom rande s osudovou ženou. Do učiteľky Dory (v podaní svojej skutočnej manželky Nicoletty Braschiovej) sa čašník Guido zamiluje v nesprávnom čase. Talianskom zmieta nacizmus, stelesnený aj konkurujúcim nápadníkom, a po predohre neskôr scenáristicky stokrát využívaných detailov sa razom schyľuje k druhej polovici - z celej bájky najkontroverznejšej. Svoju idealistickú rozprávku Benigni zasadzuje do prostredia, v ktorom jej nemožno uveriť. Hoci o to silnejšie vyznieva podtón dojímavého predstierania, že koncentračný tábor, kam celú židovskú rodinu odvlečú, je len extrémnym ihriskom pre detskú súťaž o tank, stále je jeho irónia nezmieriteľne cudzorodým prvkom z iného sveta. V žiadnom prípade ju nemožno odsúdiť ako vpád na územie tabu, keďže súčasný film už niečo také ani nepozná. Ani ako kacírsku demýtizáciu pietnej historickej reality, pretože dramatické scény jej krutej bezprostrednosti patria k najpôsobivejším. Skôr prekáža primitívny spôsob humoru bez náznakov osvieteného riešenia - ako v slovných hádankách, v ktorých našiel zaľúbenie (vďaka vlastnej hlúposti kladný) fašistický doktor Lessing. Posolstvo sa mení na satiru a krása na gýč.
Druhý film v dejinách nominovaný na Oscara ako najlepší "domáci" i zahraničný zároveň (prvou bola snímka Z, ktorou za rok 1969 dobyl Costa Gavras sošku pre Alžírsko). Druhý muž v histórii, ktorý režíroval sám seba ako najlepšieho oscarového herca v hlavnej úlohe (predtým iba Laurence Olivier v Hamletovi z roku 1948). A druhá osoba ocenená za herecký výkon v zahraničnom filme (od roku 1961 držala prím Sophia Lorenová s filmom Two Women). Aj takto vojde do análov "pekný blázon" Benigni a jeho dielo. Nie je krásne ako život, ale naveky bude rozprávkou, ktorá iskrou prežiarila oheň pekla. A to sa ešte nikomu nepodarilo. DALIBOR HLADÍK
