Podľa viacerých vojenských a politických analytikov sa americký prezident dopustil vážnej chyby, keď tesne pred začatím leteckých úderov proti Miloševičovej vraždiacej mašinérii verejne vyhlásil, že do Juhoslávie nevstúpia pozemné vojská NATO, a teda ani USA. Tým nepriamo vyslal balkánskemu diktátorovi signál, že vlastne "môže" pokračovať vo svojej zvrátenej politike etnických čistiek a udržať pri živote ak nie iskru, tak aspoň iskričku plánu na "Veľké Srbsko". Po desiatich dňoch náletov a raketových útokov a po únose troch amerických vojakov z macedónskeho územia sa ukazuje, že "pozemnú" situáciu v Kosove má pod kontrolou práve posledný európsky diktátor.

Miloševič ešte pred začatím náletov sústredil do Kosova 40-tisíc vojakov vyzbrojených ťažkými zbraňami, tankami a delami. Tieto jednotky sa teraz stali jeho železnou päsťou proti kosovským Albáncom. Henry Kissinger, bývalý americký minister zahraničia a najmä znalec európskych pomerov, upozorňoval Billa Clintona, že bez nasadenia pozemných vojsk to jednoducho v Juhoslávii nemusí ísť. Juhoslávia nie je Irak: ide o rozdielny terén. Ak lietadlá spojeneckej koalície a najmä lietadlá americké a britské museli aj v rovinatých púštnych podmienkach zasahovať Husajnove pozemné ciele šesť týždňov, bombardovanie v Juhoslávii môže trvať oveľa dlhšie. A čas hrá do rúk Miloševičovi a jeho prisluhovačom. Najmä posledné dni ukázali, že Miloševič využíva neveľmi efektívnu "leteckú vojnu" zo strany NATO na ešte surovejšie výčiny proti kosovským Albáncom. Len za posledný týždeň muselo z Kosova utiecť do Albánska, Macedónie a Čiernej Hory - táto republika je síce súčasťou Juhoslávie, ale vyhlásila v konflikte nezávislosť - takmer 200-tisíc utečencov pred Miloševičovými hordami. A diktátorovi sa darí aj propagandisticky využívať celkové pomery: jeho médiá zborovo papagájujú, že kosovskí Albánci utekajú pred leteckými náletmi... Teraz taký demokratický svet "žne" do značnej miery ovocie zásadnej chyby spred štyroch rokoch. V americkom Daytone urobila najmä americká diplomacia z Miloševiča pilier balkánskeho mieru. A to v čase, keď proti diktátorovi v čoraz väčšom počte vystupovali opozičné skupiny. Západ namiesto toho, aby práve opozíciu podchytil, aby pomohol vzniku viacerých nezávislých médií, stavil na Miloševiča... Západ znovu raz nepochopil skutočnú podstatu komunisticko-nacionalistických diktátorov. Nepochopil schopnosť ich chameleónskej premeny. Podľahol Miloševičovej smiešnej žoviálnosti, nadutému smiechu a veľkolepému hosteniu s pohárikmi rakije a dokonca naletel aj na jeho znalosti angličtiny. Západ nepochopil, že diktátori sa nielen ničoho neštítia, ale sa ani za nič nehanbia. Tak sa teraz urputne hľadá nová stratégia, ako si s balkánskym diktátorom poradiť. Nuž, nezávideniahodný oriešok. MICHAL HAVRAN