Na ceste späť však žiadne nepríjemnosti neboli, a tak vo štvrtok dorazil autobus štyridsiatich štyroch lúčničiarov na čele s umeleckým šéfom Štefanom Nosáľom do ich bratislavského klubu podľa očakávania. Krátko po siedmej hodine ráno. Na cestovateľov čakala obrovská misa bryndzových halušiek z pätnástich kíl zemiakov a piatich kíl bryndze, ktoré kuchár chystal od štvrtej. Napriek vyše pätnásťhodinovému letu boli všetci svieži a šťastní. Slovenský folklór mal úspech, navyše Austrália bola posledným kontinentom, snáď okrem Antarktídy, kde Lúčnica ešte netancovala. Štefanovi Nosáľovi sa preto splnil dávny sen. U krajanov, ale aj u miestnych mali slovenské spevy, tance, hudba i kroje veľký ohlas. Mnohí sa po vystúpeniach chodili pýtať, kde vlastne to Slovensko leží. Najväčší úspech mali vraj širákový tanec a to, keď sa lúčničiarky zavrteli a spod sukieň im vykukli pekné biele nohy. Tancovalo sa na námestiach, v kultúrnych domoch, v Grand kasíne v Melbourne (čo je veľká pocta) i na štadiónoch. Na jednom priamo na tartane, pretože prichystané doštené pódium sa zrútilo už pod tancujúcimi útlymi Číňankami. Umelecký šéf už vedel, že v Číne či Japonsku sa tlieska úplne inak. Potlesk je veľmi krátky, ale intenzívny. Aj v Taiwane všetci tlieskali ako na povel. Niekde sa na Slovákov prišlo pozrieť až 800 ľudí, ale niekde iba sto - podľa toho, ako fungovala propagácia. Ľudia však boli zväčša zvedaví na európsku kultúru. Lúčničiari absolvovali štrnásť celovečerných programov a päť komorných vystúpení. Na poznávanie miestneho folklóru nebolo kedy, v Austrálii sa však lúčničiarom veľmi páčila príroda a architektúra, v Taiwane ich zasa očarila kuchyňa. Hoci Štefanovi Nosáľovi doma dobre padli aj bryndzové halušky, zdôraznil, že Číňania majú výbornú stravu a Slováci by sa od nich mali učiť. Ako sa skvele najesť, a pritom nestučnieť. BARBORA DVOŘÁKOVÁ