Film Posledné pokušenie Krista od režiséra Martina Scorseseho a scenáristu Paula Schradera z roku 1988 rozpráva príbeh Kristovho života, príbeh, ktorý je každému známy a z ktorého vychádza kresťanská civilizácia. Predkladá však rozprávanie o Kristovom živote ako alternatívu k tradičnej verzii príbehu Biblie. Scorseseho film nevychádza z Evanjelií, ale z románu gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa Posledné pokušenie.
Ústredným problémom, ktorý film vykresľuje, je odveký spirituálny konflikt, súboj tela a ducha ako dvoch substancií Krista. Kristus je zobrazený inak, ako ho bežne poznáme. Nie je to Boh idol, dokonalý Syn Boží, zoslaný na zem s jasným zámerom svojou obetou spasiť ľudí a vykúpiť ich z hriechov. Nie je to odcudzený, odľudštený a vzdialený mýtus. Scorseseho Ježiš (v podaní Willema Dafoea) je človekom z mäsa a kostí, človekom pýtajúcim sa a pochybujúcim. Ježiš tu vystupuje ako syntéza, prepojenie Boha a človeka. Dualizmus jeho charakteru je daný stretom tela a ducha, človeka a Boha. Ježiš je Synom Božím i synom človeka zároveň. Táto jeho dvojitá podstata je príčinou pochybností, neistoty a obáv, ktorým je vystavený.
Kristov život sa tak mení z jasnej a vopred vytýčenej cesty na úporné hľadanie Boha i seba. Kristus ako Boh si je vedomý svojho poslania. Kristus ako človek o sebe pochybuje a bojí sa. Ako človek je vystavený ľudským pokušeniam, ako Boh im odoláva. Jeho vývoj sa tak stáva dynamickým a duševný zápas je postavený na úroveň univerzálneho a nadčasového vnútorného konfliktu človeka. Prechádza premenou od človeka naplneného strachom a pochybnosťami cez prijatie svojho osudu Mesiáša a Vykupiteľa až ku samotnému Bohu. Cesta, ktorú podstupuje, je plná pochybností a pokušenia. Pochybností o tom, ktorý smer si zvoliť, neistota, či ide o vôľu Božiu alebo pokušenie diabla. Na konci cesty po prekonaní všetkých nástrah je Kristus pokúšaný naposledy a najzákernejšie. To preto, lebo je pokúšaný prostredníctvom svojich potláčaných želaní a túžob, pokúšaný srdcom človeka. Kľúčovú úlohu pri odolaní pokušeniu zohráva, ako koniec koncov v celom príbehu, Judáš (stelesnený Harveyom Keitlom). Práve on vyčíta Kristovi jeho zradu a slabosť. V pokušení sa zradený Kristus mení na Krista zradzujúceho. Bez Judáša by nemohol prekonať svoj dualizmus, vďaka nemu sa obetovaním stáva z človeka Bohom, potláča telo a stáva sa duchom.
Posledné pokušenie Krista predkladá nielen alternatívny portrét Krista, ale i jeho učeníkov. Zaužívaná predstava zradného a chamtivého Judáša je obrátená o 180 stupňov. On je Ježišovým jediným verným a najmilším priateľom, miluje ho tak, že ho i zradí. Táto nedobrovoľná zrada je chápaná ako ťažší údel a je formou Judášovej obety. Judáš tu vystupuje ako Kristova jediná opora. Sám autor literárnej predlohy o tom píše: "Ako som pozdvihol a posvätil Judáša Iškariotského v knihe, ktorú práve píšem, postavil som ho priamo po boku Krista!" Tak Judáš pomáha Kristovi naplniť jeho údel obety.
Strastiplnou cestou hľadania a bolestivej premeny získava Kristova dobrovoľná obeta na sile. Pomáha nám pochopiť jej význam i obtiažnosť. Tak sa vo chvíli výkriku "Je dokonané!" z Krista človeka definitívne stáva Kristus Boh.
Scorseseho neobvyklá interpretácia Kristovej cesty (umocnená skvelým soundtrackom Petera Gabriela) je paralelou cesty človeka a jeho duševného zápasu. Režisér má k tejto téme blízko. Pred tým, ako sa začal venovať filmu, študoval v kňazskom seminári a chcel sa stať kňazom. O svojom filme hovorí: "Tento film je pre mňa modlitba. Je to môj spôsob bohoslužby."
KATARÍNA MIŠÍKOVÁ
(Autorka je študentkou filmovej vedy)
