Hard línia sa venuje skôr zobrazovaniu technických aspektov budúcich svetov alebo paralelných realít. Soft línia inklinuje k výraznej psychologizácii a ku kladeniu existenciálnych otázok, ktoré sa odkrývajú na pozadí neexistujúcich prostredí, čo umožňuje autorom vytvárať dramatické situácie vyhranenejšie, než je to možné na základe našej bežnej skúsenosti. Stalker patrí práve k tejto línii. Tí, čo od sci-fi očakávajú dynamický dej plný akčných scén a futuristického hardwaru, by možno mali skôr využiť služby niektorej z videopožičovní.

V Stalkerovi neuvidíte nič, čo by ste už predtým nevideli, a to na vlastné oči. Jazdí sa tu na ojazdenom džípe a strieľa zo samopalov v jedinej akčnej scéne hneď v úvode filmu. Ďalšie pokračovanie má skôr zvoľna plynúci charakter, s využívaním dlhých, prísne esteticky a významovo stavaných záberov. Dramatické napätie nachádzame len v psychickom prežívaní postáv a ako to už s psychikou býva, nejde o prudké a radikálne zlomy. Stalker je podobne ako ostatné Tarkovského filmy viac meditáciou alebo básňou bohatou na metaforické a symbolické postupy.

Dej filmu je v podstate skromný. Stalker prevádzač do zakázanej Zóny dostane ďalšiu zákazku. Má previesť dvoch ľudí: úspešného a vyžitého spisovateľa a exaktne analytického vedca. Zóna pôsobí ako prírodná, civilizáciou opustená rezervácia, kam dokonca kedysi viedla železnica. Prechodom do nej sa však postavy ocitajú v neznámom prostredí, ktoré sa riadi úplne inými pravidlami, než na aké sme zvyknutí. Nie je tu možné si ich prispôsobovať a pretvárať okolie podľa našich predstáv. Práve naopak. Zóna je tým prvkom, ktorý všetko určuje, má svoje vlastné zákony. Podmienky sú síce premenlivé, ale závisia jedine od nej ako systému. Ľudia sa musia prispôsobiť tomuto inému svetu. Záleží len na konkrétnom jedincovi, nakoľko je schopný to akceptovať a pristupovať k tomu otvorene a bez postranných úmyslov. Na tomto dramatickom pozadí odhaľuje Tarkovskij psychické svety jednotlivých postáv a s pomocou Zóny ide až na dno duše. Kladie otázky o motivácii, postojoch a hodnotách v prístupe k žitiu a zmysle žitia ako takého. S jemným a nevtieravým kazateľstvom nám súčasne ponúka aj odpovede. Tarkovského postoj je pomerne jednoznačný, nesnaží sa však prehnane moralizovať, ani maľovať čierno- bielo. Stalker je skôr sondou do ľudskej existencie, ako jej analýzou. K existencii rovnako ako k Zóne nie je možné pristupovať čisto racionálne, s nezaujatým odstupom a logickým vysvetľovaním.

Podobný postup odporúčam zaujať aj pri sledovaní Stalkera. Pred predstavením sa nastaviť na všetky kanály vnímania, ktorých ste schopní, otvoriť si myseľ a oddať sa sile Tarkovského meditácie.

ZUZANA OČENÁŠOVÁ

(Autorka je študentkou filmovej vedy)