Za okrúhlym stolom, kde sa počas medzinárodného divadelného festivalu Divadlo ‘98 v Plzni zišli teoretici a praktici českého a slovenského divadla, sa hlavne hovorilo o konzervatívnosti divadelnej dramaturgie, ktorá nie je schopná prelomiť pretrvávajúce vlny tradicionalizmu a provincionalizmu. Milan Lukeš pri tejto príležitosti poznamenal, že "tento provincionalizmus je chronickou chorobou českého divadla" a Martin Porubjak mal pravdu, keď doložil, že "slovenský deficit voči súčasnej svetovej dramatike je ešte hlbší než český". Veď napríklad Divadlo Na zábradlí momentálne uvádza dve hry Thomasa Bernharda, jednu Olji Muchinovej, najnovší bulharský hit - Plukovníka Vtáka od Christa Bojčeva - a v pražskom Divadle Komedie naštudovali poslednú hru súčasného švédskeho dramatika P. O. Enquista Obrázkari. Výber autora je síce "osvedčený", ale hra je zatiaľ ešte "neovereným" dramaturgickým počinom a v Divadle Komedie ani v tejto sezóne nie ojedinelým.

Text Obrázkarov sa síce dávnym príbehom zapodieva metódou spojenia faktov s fikciou, ale nie je "mimo dotyk" existenciálnych otázok súčasnosti. Na pozadí premietania ukážok z filmu Kočiš smrti (film z roku 1921 je dodnes označovaný za vrcholné dielo éry nemého filmu), ktorý vznikol podľa rovnomennej poviedky prvej dámy švédskej literatúry, nositeľky Nobelovej ceny Selmy Lagerlöfovej, sa stretnú spisovateľka, režisér filmu Viktor Sjöström, kameraman Julius Jacnzon a režisérova milenka, herečka, dobová švédska hviezda Tora Tejová. Bez toho, žeby to navzájom o sebe tušili, všetci sa oslobodzujú od tráum z detstva prostredníctvom svojej tvorby - svojich obrázkov. Režisér Michal Dočekal sa k Enquistovmu "psychoterapeutickému" textu postavil s maximálnou dôverou a k hercom zasa s maximálnym úsilím vylúpnuť z nich autentické osobnosti podľa dramatikovho sugestívneho predobrazu. Selma (Zdena Hadrbolcová) žije v sebaklame už štyridsať rokov. Pri preberaní Nobelovej ceny ďakuje svojmu ockovi, ktorý ju však v skutočnosti do tohto "stavu" dostal. Vynikajúca spisovateľka je úspešnou mystifikátorkou pravdy o živote a o sebe napriek tomu, že celá jej tvorba je akoby jedným príbehom inšpirovaným jedinou traumou z vlastného života. ("Človek nepíše tak, ako vie, že to je. Ale tak, ako chce, aby to bolo.") Viktor (Miroslav Mejzlík), deformovaný podobnou životnou skúsenosťou s otcom alkoholikom, je slaboch sediaci na dvoch stoličkách. Neschopný vzdať sa jednej z nich drží sa svojho filmu ako jedinej nádeje na vyslobodenie zo svojej ulity. Zbavený prirodzeného sebavedomia bojí sa zreteľne a otvorene vyslovovať svoje pocity a názory, iba ak na pol úst, pričom sa síce tvári hrdinsky, ale zároveň je rád, že mu v tej chvíli nikto poriadne nerozumie. Čo presne blokuje inak talentom obdareného kameramana Julia sa nedozvieme, ale z jeho správania je jasné, že je to slabší jedinec, ktorý má súcit s "rovnocenne" slabšími. Ponižujúco sa doprosuje ženskej náklonnosti a jedinou jeho vzburou proti osudu je alkohol a večné bedákanie. Iba zdanlivo pevne nezakotvená, z jedného mužského náručia do druhého pohadzovaná herečka Tora (Dana Batulková) je už dávno za vodou. Úprimnosťou a otvorenosťou, vnímanou jej okolím ako drzosť a "neomalenosť", zlomí aj vecnú, citovo zdržanlivú a nad špinu života povznesenú Selmu. Lenže to, čo sa spisovateľke nepodarilo ani v jednej z jej kníh, podarí sa Tore, ktorá s detinskou dobromyseľnosťou rozdrví kameň národného pomníka, odhalí desaťročia ukrývanú bolesť a oslobodí ju od ničivej traumy z detstva. Pomôže jej k "zmŕtvychvstaniu". V nádherne vyrovnaných hereckých výkonoch predsa len trocha prevyšuje práve Selma Zdeny Hadrbolcovej. Herečky, ktorej sa nielen "darí byť vždy v divadlách, ktoré začínajú", ale aj byť v nich dominantnou. Jediným nedostatkom predstavenia je scéna. Rozhodne nie je významovo zvizuálňujúcim kľúčom k "záhadnému" príbehu, ktorý dramatik zasadil do prostredia pripomínajúceho "temnú komoru". Scéna M. I. Ciccie je až príliš konkrétna, s verne "kašírovanou" premietacou sálou, v ktorej majú herci čo robiť, aby ich nestiahla do svojej arteficiálnej atmosféry priemernej televíznej produkcie. Spolupráca režiséra s dánskou výtvarníčkou nie je prvá a nie je to ani po prvýkrát, že mu jeho inscenáciu nežiaduco znakovo posúva. ĽUBICA KRÉNOVÁ

(Autorka je divadelnou kritičkou)