za ním aj rodičia. Niežeby chceli, v Karlovaci nechali dom i majetok. Rakovičovci sú totiž bosnianski Srbi a Karlovac leží v Bosne. Saša medzitým doštudoval, jeho chodecká kariéra mala vzostupnú krivku. Na majstrovstvách sveta v Göteborgu 1995 skončil na 50 km šiesty, o rok neskôr na olympiáde v Atlante jedenásty. Aleksandr sa pripravoval v Nórsku pod vedením nášho trénera Milana Belka, bol ďaleko od domácej politiky, čosi sa dozvedel telefonicky od rodičov - nevodilo sa im dobre, hoci otec je gymnaziálny profesor. Boli však šťastní - syn sa mal na severe ženiť, zaľúbil sa do miestneho dievčaťa, ruka bola úplne v rukáve. Keď si prišiel do Nišu vybaviť formality, pozvať rodinu, prvý raz pocítil nezmyselnosť politiky v totalitnom a nacionalistickom režime. Do Nórska už nesmel späť, Nórsko je na Západe, navyše členom NATO. Škandinávska krásavica nechcela zostať na ocot, Sašov návrat bol viac než nepravdepodobný. "Dlho proti nám nič nemali, potom nás všetkých z Východu hodili do jedného vreca, Juhoslovanov do toho najhrubšieho. Škandinávci veľa o ostatnej Európe nevedia, sú však takí mierumilovní, že pomaly aj behy budú štartovať tlesknutím a nie pištoľou," spomína A. Rakovič, ktorý sa zo študenta telovýchovnej fakulty vypracoval na jej odborného asistenta s platom asi 50 nemeckých mariek na mesiac. Na Dudinskej päťdesiatke vyhral 500 DEM. Tréner Milan Belko spomína na vlaňajší povianočný telefonát so svojím zverencom, aj na diaľku mu radí a rozpisuje tréningové plány. "Hovorili sme o darčekoch. Saša mi so slzami približoval, ako ho mama pred sviatkami oslovila - ak pôjdeš trénovať, natrhaj niekde zelenú trávu, bude na polievku." Rakovič má rád Juhosláviu, takmer ako žiadny športovec však nechápe nacionalizmus, tobôž už nie taký, ktorý vedie k vojnám. "Aj sa bojím ísť domov, pretekal som v krajine, ktorá nechala preletieť zásobovacie lietadlá nad Juhosláviu, mám trénera Slováka, snúbenicu Nórku. U nás považujú za nepriateľa každého, kto žije trochu západnejšie od nás, kto sa priatelí alebo priatelil s ľuďmi týchto štátov," mal hlavu v dlaniach víťaz Dudinskej päťdesiatky. Krčil plecami. "Koľko toho nabojujeme, veď proti nám stojí takmer dvadsať krajín, letectvo s najmodernejšou výzbrojou," uľavil si aj s tradičnými srbskými nadávkami, aby sa vzápätí takmer rozplakal. "Neviem, čo je s našimi, viem iba, že zbombardovali továreň za Nišom. Oficiálne bola na výrobu televízorov, fakticky na výrobu ľahších zbraní," povedal. Vzápätí sa zháčil: "Naši iste dôsledne monitorujú tlač, budú vedieť, čo som povedal, píšte opatrne." Saša má povolenie na pobyt na Slovensku ešte na dva týždne, ktoré strávi u Milana Belku. "Neviem, čo bude potom. Najradšej by som bol, keby zastavili nálety a obnovili rokovania. To je však želanie, Srbi asi ťažko ustúpia, kosovskí Albánci majú dosť peňazí na dozbrojovanie, veď sú to najznámejší priekupníci drog v Európe. Ich armádu priamo financuje kolumbijská mafia," naznačil svoju bezvýchodiskovosť A. Rakovič. V Juhoslávii nateraz zakázali až do odvolania akékoľvek športovanie a chôdzu ťažko natrénovať "pod zemou".
PETER FUKATSCH
