m Pohybová spolupráca: Zuzana Hájková a.h. m Réžia Marián Pecko m Hrajú: Eva Matejková a.h. Eva Pavlíková, Daniela Kufelová
Máme 92. Skúšame, čo môžeme a čo už nie. Už si nespomíname na to, na čo si nepamätáme. Odmietame to, čím sme boli a najmä to, čím sme sa museli stať. Máme 52. Stojíme na vrchole a pod sebou máme nové perspektívy úpadku a zabúdania. Máme 26. Sme presvedčené, že tie najšťastnejšie chvíle musia ešte prísť. Veď niekde po ceste nás iste čaká šťastie. Nebudeme predsa ako ostatné, my nikdy nezostarneme. Tri veľké ženy: bohatú a silnú vdovu (Eva Matejková), jej ironickú opatrovateľku (Eva Pavlíková) i mladú naivnú právničku (Daniela Kufelová) spája v prvej časti pragmatický motív: jedna zo žien potrebuje, ďalšie dve poskytujú platenú pomoc. "Po zmene strán" sa všetky tri zlejú do jedného večného univerzálneho ženského príbehu, do jedinej veľkej ženy, reprezentujúc elegantné alegorické obrazy mladosti, zrelosti i staroby. To, čo by sme mali vidieť, je elegantný salón s troma krásnymi ženami. To, čo by sme mali prežívať, je banálne utrpenie: prvé a posledné veci človeka, choroba, bolesť, strata pamäti i ilúzií. Takto koncipovaná hra môže byť iba geniálna alebo banálna. Máme šťastie: Albee nie je zlý autor.
Režisér Marián Pecko si zvolil text, ktorého preklad do slovenčiny je kultúrnym počinom samým osebe. Z možných inscenačných línií si vybral strednú cestu. Na maximalistický detail nemal, zdá sa, trpezlivosť, na výraznejšiu poetickú rytmizáciu štylizovaného Albeeho textu, o ktorú sa miestami aj usiluje, mu asi chýbala odvaha ohroziť hru stratou prvoplánovej komunikatívnosti. Veľkej nudy sa však vyvaroval aj vďaka razantným škrtom a citlivému vedeniu herečiek. Všetky tri hrali s rovnocenným zaujatím, nevyvolávali síce u divákov výbuchy smiechu, ale veľmi často duchaplne prezentovali svoj zmysel pre iróniu a nadhľad. Vznikla tak inscenácia, ktorá si aj napriek tematickej náročnosti, aj istej schématickosti uchová pozornosť diváka a miestami vyvolá i ono želané - intímne súznenie so všeľudským osudom. Škoda, že inak funkčne členená scéna Jána Zavarského nejde celkom v duchu precíznosti kostýmov Evy Farkašovej a obsahuje priveľa zbytočných nedopracovaných detailov. Menej by bolo v tomto prípade menej (rušivým). Predovšetkým by viac však vynikol zaujímavý, nie celkom exploatovaný nápad: nábytok salónu i herečky sa boria v akomsi umelom piesku, akoby si chceli v predstihu vyskúšať márny boj ľudských bytostí so zemou."Keby rodičia i učitelia hovorili pravdu o živote, ulice by boli plné pubertálnych mŕtvol," tvrdí Albee v tejto Pulitzerovou cenou ocenenej hre. Vtedy mal 63, dnes o osem rokov viac. To sa mu píše o živote, keď ho pozná.
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je divadelná kritička)
