, a tak jeho ďalšie knihy vyšli až po roku 1989 - Chliev a hry, Pereat, Párenie samotárov, Chlieb a kry, Oči kuričove a najnovšie Hore pupkom, pupkom sveta.
Nepatríte k autorom, ktorí by svoje písanie viazali s vidinou popularity. Ako potom takýto autor vníma význam udeľovania cien v literatúre?
"Jeden prístup je aj taký, že sa potom dobre žije a nemusí sa chodiť do práce, lenže finančná výška cien je u nás symbolická. Na druhej strane to značí, že človek ešte hádam celkom nezostarol, a že si ho niekto predsa len všimne. Ale sláva sa tým získať nedá."
Cena Dominika Tatarku už svojím názvom vyjadruje nielen kvalitatívny rozmer tvorby, ale aj súvislosť medzi literárnym dielom a občianskymi postojmi autora. Čo pre vás znamená osoba Dominika Tatarku?
"Spájanie osoby autora a kvality jeho diela je dosť často aj terčom posmechu, ešte donedávna sa vravelo, že kto nebol komunista, nemôže tú cenu dostať, ale myslím si, že morálny rozmer ceny treba uchovať aj napriek všetkej tej spornosti. Nedomnievam sa, žeby autori mali dostávať ceny takéhoto druhu skôr za postoj, ako za kumšt, vhodné je spojenie jedného s druhým. Moja skúsenosť s Tatarkom je staršieho dáta, kým som bol mladý, bral som ho ako ostatní, a až keď som čítal jeho knihy v samizdate, začal som sa hlbšie zaujímať o to, čo za tým je, a hlavne jeho posledné veci mi ho veľmi priblížili."
Minuloročný držiteľ ceny Ivan Štrpka pri jej preberaní varoval pred rozrastajúcou sa novou diktatúrou, podobnou tej, ktorá chcela "sťať hlavu" Tatarkovi. Vlaňajšie parlamentné jesenné voľby otvorili priestor pre toľko očakávanú a sľubovanú zmenu. Myslíte si, že to (a keď, tak kedy) ovplyvní charakter tejto ceny?
"Ja mám pocit, že nová garnitúra, ktorá nastúpila po voľbách, sa neuveriteľne podobá na starú. V spôsoboch sa, samozrejme, musí mierniť, čo je veľmi potešiteľné, ale ovzdušie sa zmení málo, takže nepredpokladám, žeby to malo spätný vplyv na charakter tejto ceny. Ešte stále budú jestvovať ľudia, ktorí ju nikdy nebudú môcť dostať."
Kedy ste sa dozvedeli, že dostanete Cenu Dominika Tatarku?
"Viem to od vlaňajšieho laureáta Ivana Štrpku, ktorý mi aj vopred povedal, aby som si pripravil nejaký ďakovný príhovor. Zrejme dobre vie, koľko je s tým starostí, takže som mu vďačný, že mi trošku urobil náskok."
Prakticky dvadsať rokov ste nemohli publikovať. Pre mladšie ročníky, ktoré sa nedostali k vašim dvom knihám zo 60. rokov, ste sa "vynorili" odrazu ako autor strednej generácie po roku 1989. Nechýbali vám čitatelia, a vôbec, do akej miery myslíte na nich pri svojej tvorbe?
"Bol čas, aby si človek zvykol, že píše iba pre seba. Na druhej strane prakticky neexistovala kritika, bola fúra času donekonečna prepisovať a prečesávať staré veci. Samozrejme, nebolo to vtedy dobré, ale dodatočne na to nespomínam v zlom. Na čitateľa myslím len v tom, aby mal šancu (trošku, ak ho to baví) lúštiť pri čítaní nejakú hádanku, alebo vytvoriť si vlastný scenár. Niečo podobné, ako bolo kedysi v kinoautomate, teda aby bol aspoň trochu spolutvorcom. Samozrejme, je to hlúposť, lebo ľudí to nebaví, čakajú pri čítaní skôr oddych, ako námahu. Takže najčastejšie človek naozaj myslí len na seba, alebo len na veľmi odolných čitateľov."
Dnes môže vyjsť knižka prakticky každému, kto si na ňu zoženie peniaze (čím kredit "spisovateľa" nesporne klesá). Kto si ich nezoženie, má väčšinou smolu. A potom je tu diskusia, či sa dá uživiť písaním, súčasne sa vedú debaty o tom, či sa vôbec má človek živiť takýmto spôsobom. Aj keď vaše životné postoje predznamenávajú odpoveď, predsa len - čo vy na to?
"Pravda je taká, že dnes už vlastne niet čitateľov, všetci chceme len písať. To množstvo vydávaných titulov je len gigantizmus, ktorý je predzvesťou zániku masového čitateľstva, na ktoré sme si zvykli a o ktorom nás ubezpečovali, že naozaj existuje. Ak budeme usilovne písať, zistíme, že naozaj nemyslíme na čitateľa, len seba. Ja osobne sa už na tých pretekoch nezúčastním, ale budem sa s veľkou zábavou pozerať, ako sa to vyvinie."
ALEXANDER BALOGH
