Celá generácia Čiľanov vyrástla s čudným zvykom: zákazom nočného vychádzania. Ich mladosti nebolo dovolené vyznávať lásku pri svite mesiaca. Život sa medzitým vrátil do normálnych koľají, jeho tvár je však poznačená čudnou jazvou: iba malá časť tých, ktorí boli prenasledovaní, rada spomína. Veľká časť otcov dáva prednosť mlčaniu, aby nemuseli svojim synom rozprávať o čudnom období, v ktorom žili. Nech sa sami na vlastnú päsť snažia odkryť pravdu o generácii svojich otcov.
Existuje však aj iné Chile, ktoré vyrástlo pod ochrannou rukou Pinocheta. V strachu z komunizmu, ktorý bolo možné udržať ďaleko od tela iba pomocou armády a za asistencie strýčka Sama. Práve dokumenty, odtajnené v amerických sejfoch, v súčasnosti pomáhajú Čiľanom nahliadnuť do minulosti vlastnej krajiny. V uplynulých týždňoch to boli americké CBS a CNN, ktoré doslova zaplavili Latinskú Ameriku obrázkami hromadných hrobov, v ktorých skončili Pinochetovi odporcovia. Prinášali výpovede prenasledovaných, ale aj vyhlásenia generálov, hrdých na svoju vojenskú minulosť. A mladá generácia Čiľanov, ktorá predtým z pohodlnosti odmietala uveriť svedectvu strašnej minulosti, zostávala častokrát sedieť pred televíznymi obrazovkami v nemom úžase…
Chile, ktoré v prvých dňoch pociťovalo Pinochetovu neprítomnosť ako obrovské prázdno, si pomaly zvyká. Zopár verných je síce ešte stále pripravených vyjsť do ulíc s generálovými podobizňami, krajina však pomaly zisťuje, že budúcnosť je možná bez Pinocheta. Hermand Guillot, predseda Pinochetovej nadácie, si dokonca povzdychol: "Chile si zvyká žiť bez neho a tento zvyk je začiatkom zabudnutia."
Aj Pinochetovi generáli sú praktickí ľudia. Možno niektorí z nich pozdvihnú hlas, ak súd v Londýne zajtra vynesie nepriaznivý rozsudok, ale to bude všetko. Veľmi dobre vedia, že vláda, zložená z bývalých odporcov režimu, robí všetko pre to, aby krajina zabudla a moderná armáda si nemôže dovoliť zbúrať mosty so Západom, odkiaľ pochádza väčšina zbraní v jej arzenáli. Zabudnúť na Pinocheta sa snaží aj čílska politika. Ak by sa aj vrátil späť, jeho slovo už nemá v krajine rozhodujúci vplyv. Už by si viac nemohol uzurpovať titul otca vlasti, nanajvýš mu bude dovolené dožiť ako starému chorému generálovi vo výslužbe. (Corriere della Sera, jk)
