Hoci v pondelok večer nebolo v bratislavskej Astorke na programe žiadne divadelné predstavenie, v hľadisku bolo plno. Chystal sa tam totiž krst knižky o zakladajúcej členke súboru, herečke Zite Furkovej. Monografiu nazvanú Zita Furková - Smiech a plač / Stopy v prachu hereckých dní napísala slovenská teatrologička Zuzana Bakošová-Hlavenková a vydal ju Artefakt. Keďže týmto činom sa herečka stala literatúrou, usporiadali pre ňu kolegovia slávnostnejší krst, než býva zvykom. Poňali ho ako scénické pásmo, ktoré v dramaturgii Andrey Dömeovej režíroval Juraj Nvota. Ady Hajdu oprášil kostým kabaretiéra z Kabaretu a slávny úvodný šláger Willkommen pretvoril na zdravicu Zite. Po oficiálnych príhovoroch Anna Šišková, Marta Sládečková a Szidi Tóbiás spievali, predniesli verše a s Matejom Landlom, Petrom Šimunom a Borisom Farkašom čítali úryvky z knihy. Boris Farkaš dokonca premohol ostych a za klavírom osobne sprevádzal Szidi Tóbiás spievajúcu jeho autorskú skladbu a Michal Ničík zas pre slávnostnú chvíľu špeciálne skomponoval Krst knihy. Krstnými rodičmi boli Rudolf Chmel a Anna Šišková. Zita Furková to všetko sledovala dojatá z hľadiska, ale keď ju zavolali na javisko, prejavila sa pragmaticky. Zdôraznila, že z knižky má síce veľkú radosť, avšak umelci vo všeobecnosti dnes nemajú veľa dôvodov na radovanie. Veď aj v Astorke, hoci do premiéry zostáva len pár týždňov, stále nie je isté, či sa na ňu zoženú potrebné peniaze. Preto je veľmi dôležité, aby začal aj na Slovensku konečne platiť daňový zákon o sponzorstve a čiastočne sa ním poplátali prázdne vrecká kultúry.
Prečo sa autorkou monografie stala práve Zuzana Bakošová-Hlavenková a jej objektom Zita Furková? Podľa teatrologičky o tom rozhodla náhoda. "Poznali sme sa dlho, ako študentka som sledovala jej herectvo v Divadle Na korze. Videla som ju aj v pamätnej poslednej inscenácii Ostrovského Lesa, ktorá mala jedinú reprízu. K našej užšej spolupráci však došlo až po rokoch, v Astorke na inscenácii Dom Bernardy Alby. Vtedy začali aj prvé rozhovory o knižke. Prvé vznikali autentické nahrávky Zitiných spomienok po kaviarňach. Mám ich odložených asi sedem, ale priznám sa, že len zlomok sa mi podarilo dostať do knižky. Až po týchto rozhovoroch vznikla moja štúdia o výnimočnom herectve Zity Furkovej. Konečná podoba knihy vyplynula spontánne zo Zitiných spomienok a môjho sústredenia sa. Neuvažovala som, že by naša kniha bola vyslovene populárna, ale ani som nechcela, aby čitateľ, ak po nej siahne, ju hneď aj odložil, lebo ho znechutí cudzorodým jazykom." Príťažlivosť publikácii dodáva najmä množstvo fotografického materiálu, spomienky na rodinu a životné štácie, ktoré zároveň mapujú aj slovenský divadelný život, a herečkine verše. Nie je to však druh spomienok, kde človek na seba povie všetko. "To nemám rada," priznala sa Zita Furková. "Ako chemik má svoje laboratórium, hercovým laboratóriom je jeho duša. A tá musí mať tajomstvá. Mne nevadí odhaliť sa na javisku, cez postavy preplnené človečinou. Tam mi nič ľudské nie je cudzie. Ale nemám rada, keď sa mi niekto mimo divadla tlačí do súkromia." To, že Astorka súčasne zažíva zároveň jedno z najúspešnejších tvorivých období a jednu z najväčších finančných kríz, pokladá za absurdné. "Podmienky, v ktorých tvoríme, sú nenormálne. Vďaka štvorročnému hospodárskemu zázraku bývalej vlády, ktorá nás namiesto sľubovaného Švajčiarska priviedla na dno. Ale to neznamená, že stagnujeme, najlepšie umenie sa rodí z nedostatku. No ak sa čoskoro nedostane do parlamentu daňový zákon o sponzorstve, čaká slovenskú kultúru absolútny krach."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
