Častejšie hosťovanie bratislavských režisérov v Trnavskom divadle v ostatnom čase naznačuje, že aj týmto spôsobom sa súbor pokúša inovovať svoj tvorivý potenciál. Najnovšie Roman Polák pripravil Ibsena. John Gabriel Borkamn, tak ako väčšina hier tohto autora, je miestami popisne realistický a príliš symbolický. Ako však vidieť v Trnavskom divadle, pri nápaditých dramaturgických úpravách dáva aj priestor divadelnej imaginácii, odkrývaniu polôh vznešenej všednosti i abnormálnej reálnosti. Ibsen vo svojej hre v rámci dobových okolností trhového kapitalizmu predkladá otázky súkromné i spoločenské a Roman Polák sa s problematikou indivídua a individuality zameriava vo svojej inscenácii aj na konkrétne symptómy našej doby. V podaní Vladimíra Jedľovského sa John Gabriel Borkman ako kapitán bankovníctva a Napoleon obchodu síce v dôsledku finančnej sprenevery ocitá oveľa nižšie, ale praktiky klientelizmu a chorobný sebamýtus živia jeho racionálnu túžbu po moci i peniazoch a odhodlanie pokračovať v začatom diele. Boris Zachar predstavuje zas v tejto societe svojho Foldala ako Borkmanovho morálneho oponenta, ale prispôsobivosťou daným okolnostiam sa jeho životné imperatívy ľahko menia na vlastnú karikatúru. Architektonicky štylizovaná scéna Jána Zavarského sa v predstavení dynamizuje svietením, hereckou akciou a premyslenými priestorovými vzťahmi. Romana Poláka pritom zaujíma reálnosť a relativita vzťahov i ľudských vlastností, okamihy zrodu citov a vášní, ich vznešenosť i trápnosť striedajúca sa v ostrých kontrapunktoch. Erotický vzťah ako premenlivý proces spojený so zápasom o moc nad partnerom sa tu stretáva i s mnohotvárnymi prejavmi snahy o manipuláciu a ovládanie príbuzenskej sféry. Škoda, že popri trojici ibsenovsky výrazných ženských postáv, ktoré vytvárajú Andrea Karnasová, Tatiana Kulíšková a Mária Landlová v alternácii s Bibiánou Ondrejkovou, sa v podaní Ivana Šandora v tejto partii zložito prepletených vzťahov práve Borkmanov syn Ehart ocitá akoby na vedľajšej koľaji. Podobné miesta, príliš zaťažené symbolikou, sa občas v inscenácii objavujú najmä tam, kde sa do popredia vysúva hra náhod a tajuplnosť okolností. Roman Polák sa však i nad úskaliami predlohy vie prenášať s nadhľadom, v imaginárnych kontrastoch strieda privátnu Borkmanovu uzavretosť i reakcie ulice a rovnako zručne graduje ďalšie vrcholy predstavenia. MIKULÁŠ JARÁBEK

(Autor je spolupracovníkom SME)