á prehliadka 240 minút s VŠMU. Počas štyroch večerov uvidia diváci dve najnovšie semestrálne práce (dnes Sen noci svätojánskej, zajtra Dona Juana) a pre neutíchajúci divácky záujem aj dva staršie kusy. V stredu je to inscenácia Na koho to slovo padne, minulý rok boli jej tvorcovia ocenení ako objav sezóny, a vo štvrtok slovenská klasika Dvaja. V akej kondícii je päťdesiatnička, opýtali sme sa rektora VŠMU profesora Milana Čorbu. Keďže oslavy štartuje divadelná prehliadka (hudobnej fakulte bude patriť apríl, máj a filmári prídu na rad až na jeseň), rozprávali sme sa najmä o problémoch divadelnej fakulty.
Podľa Milana Čorbu bol dôležitým medzníkom v živote školy rok 1989. VŠMU ako jedna z mála vysokých škôl prešla totálnym prerodom. Vytvoril sa nulový stav a všetci učitelia prišli na základe konkurzu. Škola, kde pretrváva duch deväťdesiateho roku, najmä v nedávnej minulosti nebola mnohým po chuti. O to dôležitejšie sú nadobudnuté akademické slobody. Štát už nemôže neobmedzene zasahovať do jej života, aj keď, samozrejme, je od neho stále závislá, lebo financie idú zo štátneho rozpočtu. "Keďže spoločnosť je v stave, v akom je, aj vysoké školy sú chudobné. A umelecké školy stoja na samom chvoste. Počúvame: Počkajte, najprv strojári, chémia, medici. Pritom minimálne štvrtinu dňa sa ľudia stretávajú s prácou našich absolventov. Dívajú sa na televíziu, čítajú deťom rozprávky, prezerajú si ilustrácie, chcú mať auto s krásnym dizajnom. Toto všetko robia umelecké školy. Je až prekvapujúce, že špičkoví umeleci, ktorí tu učia, sú ochotní pracovať za podmienok, ktoré im poskytujeme. To môžu robiť iba nadšenci. Ale koľko? Rok, dva, päť? A keď dôjde baterka? Pokojne sa môže stať, že jedného dňa prídem ráno do školy a učiteľov nikde." Na druhej strane o každý štúdijný odbor je neutíchajúci záujem. "Napríklad na herectvo prichádza ročne asi 600 prihlášok, dobrá polovička aj nájde odvahu prísť na talentovky. Je to zvláštne, keď sa stále hovorí, že herectvo je čosi nepotrebné. Nedávno uverejnil štatistický úrad údaje o nezamestnaných, ktorí sa hlásia na pracovnom úrade. A figurovali tam iba štyria absolventi VŠMU. To je neuveriteľne malé číslo. Divadlá prechádzajú krízou, ale naši študenti majú uplatnenie." Že to častokrát nie je práca v divadle, rektora neznepokojuje. "Umenie s veľkým U písala socialistická éra. Umenie je však aj konzum, zábava, to, čo ľudí teší. Chcú to, nemôžem teda povedať, pardón, ja robím len Shakespeara. Okrem toho existuje trh práce. Ponuka hrať v divadle nie je dostatočne príťažlivá, pretože príjem v divadle je, aký je. Pochopiteľne, že sa absolvent školy venuje radšej dabingu, moderátorstvu, povolaniu, ktoré s herectvom súvisí, no je lukratívnejšie. Od roku 1990 sa neustále rieši problém divadiel, ale stále nie k spokojnosti. Platí rovnaký model, poslednou inštanciou je ministerstvo kultúry, teda štát. Takže sa naň divadlá obracajú, štát, buď taký láskavý a postaraj sa o nás! To nie je správne. Kultúra je dôležitá aj pre mesto, kde sa divadlo nachádza, pre všetkých, ktorým umenie pomáha. Preto by sa mali o ňu aj starať." Študenti VŠMU sa o seba postarať dokážu. "Je veľmi dôležité, že hľadajú mimorozpočtové zdroje, vlastnou aktivitou prinášajú peniaze. Napríklad všetka umelecká produkcia filmovej a televíznej fakulty ide prakticky zo sponzorských príspevkov." Zarážajúce naopak je, že päťdesiatročná VŠMU dodnes nemá vlastný internát a divadelnú scénu, kde je odkázaná na zmluvu o prenájme so Slovenskou filharmóniou. V areáli školy je však "kaplnka", maličká sálička, kam vojde asi 70 ľudí. Hoci podmienky sú tu veľmi determinované a improvizované, na druhej strane inšpirujú a študenti majú priestor veľmi radi. Dokonca tu nedávno začali pravidelne hrávať pre verejnosť. Zopár miest sa ľahko zaplní, na vychytené predstavenia nie je jednoduché zohnať vstupenku. Festival v Štúdiu S je preto príležitosťou, aby sa najširšia verejnosť zoznámila s generáciou umelcov, ktorá na VŠMU dorastá. BARBORA DVOŘÁKOVÁ
