Tieňová ekonomika pramení zo skrytých príjmov. Tie vo veľkej miere vznikajú aj pri naoko riadnych vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Spôsob, akým sa to robí, závisí od výšky sumy, ktorú treba odviesť tak, aby sa príliš neskresala platbami daní.
NA RUKU
Na Slovensku nie je až také výnimočné, ak zamestnanec dostáva časť výplaty "na ruku", teda dostáva peniaze, ktoré nemá uvedené na výplatnej páske. Deje sa to viacerými spôsobmi: Pri prvom z nich dostáva nikde nezaúčtované odmeny za mimoriadne pracovné výkony - nadčasy, nedele, respektíve príležitostné akcie. Napríklad ak ide predavačka v bufete pomôcť v nedeľu svojmu zamestnávateľovi, ktorý predáva občerstvenie na futbalovom zápase, dostane nejakú odmenu v hotovosti. Podobné je ak zamestnanec stavebnej firmy okrem toho, čo má v popise práce, urobí nejakú drobnú opravu navyše a zinkasuje za to menšiu hotovosť. Už pri spomenutých veciach dochádza k obchádzaniu daňových zákonov. To však máva aj závažnejšiu formu - keď sa zamestnávateľ dohodne so zamestnancom na určitom plate, avšak na výplatu mu pošle cez banku len časť a časť mu dá osobne v hotovosti. To je už cieľavedomá trestná činnosť.
AUTÁ, BYTY…
Neštandardné vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom majú aj ďalšiu, úplne bežnú formu. Ide o tzv. funkčné požitky - napríklad auto alebo byt, ktorý dá zamestnávateľ k dispozícii zamestnancovi. Ten by mal totiž platiť tzv. daň z fukčných požitkov, to sa však robí iba zriedkakedy. Zamestnanec o nejakých funčných požitkoch často ani nevie, ale neznalosť zákona neospravedlňuje.
LEPŠIE JE BYŤ ŽIVNOSTNÍKOM
V okamihu, keď zamestnanec dosiahne určitú úroveň platu, jemu ani zamestnávateľovi sa neoplatí zostávať v pracovnoprávnom vzťahu. Výhodnejší je obchodný. V praxi to znamená, že bývalý zamestnanec robí presne to isté, akurát si založí živnosť a platbu daní, sociálnych a zdravotných odvodov si organizuje vo vlastnej réžii. Tu sa mu totiž otvorí cesta započítať si ako základ dane napríklad časť nájomného (ak má doma "pracovňu"), leasing auta, večere v reštaurácii, ktoré označí ako výdavok pri obchodnom rokovaní. Takýmto spôsobom si zníži základ dane na niekedy až smiešnu sumu. Daňové úrady však vzhľadom na nízky počet vlastných zamestnancov a vysoký počet živnostníkov nie sú schopné dokázať, či si niekto započítal ako náklady to, čo nemal. Štát teda prehráva na plnej čiare.
PRELIAŤ SI TO DO FIRMY
Ak sú sumy, ktoré treba zamestnancom, zväčša špičkovým manažérom, preliať do ich vlastného vrecka, také vysoké, že by sa im nepodarilo minúť tieto peniaze ani ako živnostníkom, treba použiť firmu. Manažér si založí nejakú s. r. o. a na ňu si nechá odvádzať určité sumy ako platby - najčastejšie za "poradenské služby". Firma funguje pár rokov, je stratová a potom skrachuje. Niekto sa môže opýtať, prečo má veľké straty, ak brala peniaze za poradenské služby a inak nič nerobí. Je to jednoduché - postaví dom, kúpi auto a časom ich predá za symbolické sumy skutočnému majiteľovi firmy. Súčasná legislatíva to nielen umožňuje, ale vďaka progresívnemu daňovému systému (čím vyššie príjmy, tým väčšie percento daní) na to priam motivuje.
DUŠAN DEVÁN
