Lafontainom presadzovanú politiku orientovanú na dopyt označovali zástupcovia nemeckého priemyslu za katastrofu a ich obavy znásobovala skutočnosť, že kamkoľvek sa dnes na svete pozrieme, nie je to politika dopytu, ale politika orientovaná na ponuku, ktorá prináša sladké ovocie.
Keď sa začiatkom marca koalícia sociálnych demokratov (SPD) a Zelených neochvejne pustila Lafontainovým smerom, zdala sa zmena kurzu nezastaviteľná. Červeno-zelená koalícia nielenže napriek protestom hospodárskej sféry a opozície schválila daňovú reformu v Bundestagu, ale jej odobrenie v Spolkovej rade 19. marca bolo viac ako isté. Lafontaine vtedy v plamennom prejave obhajoval odbremenenie nemeckých rodín od daní, čo malo podľa jeho názoru prispieť k väčšiemu utrácaniu a v konečnom dôsledku povzbudiť podnikateľov, aby vytvárali nové pracovné miesta - čo je najsúrnejší problém v Nemecku. Lafontaine odstúpil na druhý deň po tom, ako kancelár Schröder označil za "nezodpovedný" postup ministerstva financií v súvislosti s vysokým zdanením energetického sektora (ktoré bolo navyše ministerstvom zle prerátané).
Úľavu z odstúpenia nemeckého ministra financií bolo počuť aj za hranicami Spolkovej republiky. Nepochybne vo Veľkej Británii, kde si Lafontaine so svojím návrhom harmonizovať daň v Európe vyslúžil od bulvárneho časopisu Sun titul "najnebezpečnejší muž Európy". Radosť neskrývali ani USA: len nedávno pred februárovým stretnutím G 7 v Bonne Lafontaine navrhol stanoviť cieľovú zónu devízového kurzu. A nepochybne si vydýchla aj čerstvá európska menová únia - najjasnejším dôkazom bol okamžitý vzostup eura. Jeho slabosť sa pripisovala práve Lafontainovi a jeho neustálemu vplyvu na Európsku centrálnu banku, ktorej výsadou mala byť nezávislosť.
Otázkou budúcich dní zostáva, či bude odstúpenie Oskara Lafontaina stačiť. Lafontaine bol typickým predstaviteľom svojej ľavicovej politiky, zárukou jej realizácie a garantom červeno-zelenej koalície, ktorá nemá v histórii Nemecka obdobu. Je otázkou času, kedy nastanú problémy a z ktorej strany prídu skôr - či z SPD, alebo od Zelených, ktorých pozícia vo vláde sa Lafontainovým odchodom ešte viac oslabila. Paradoxná bude pozícia Sociálnodemokratickej strany. Nebyť Oskara Lafontaina, nebola by SPD zrejme podporila kancelárske ambície Gerharda Schrödera, ktorý sa netajil svojou politikou stredu. A teraz to bude zrejme Gerhard Schröder, ktorý sa sám postaví do jej čela a začne ju dirgovať podľa svojho.
Verejne proklamovaná vzájomná podpora Lafontaina a Schrödera, ktorej jediným cieľom bolo vyhodiť z kancelárskeho sedla Helmuta Kohla, sa teda vo štvrtok podvečer skončila celkom neočakávane. Oskar Lafontaine, ktorý za tri roky v čele SPD doviedol stranu k víťazstvu v parlamentných voľbách, sa 27 slovami na rozlúčku vzdal postu ministra financií, šéfa strany a oznámiť mal aj zloženie poslaneckého mandátu. Víťazom volieb sa tak až vo štvrtok definitívne stal Gerhard Schröder. Už mu nič a nikto nestojí v ceste, aby robil takú politiku, ktorá bude ladiť s jeho televíznym úsmevom. A nebude dôležité, či to bude politika sociálnodemokratická.
MIRIAM MRÍZOVÁ, Bonn
