Ak vynecháme vojnové útrapy, ktoré sa Kremnici ako bohatému banskému mestu nerady vyhýbali, tak prvý záznam veľkej katastrofy v mestských listinách pochádza až z roku 1434. Vieme iba toľko, že išlo o požiar. Asi nebol malý, pretože preň kráľovná Barbara dočasne oslobodila obyvateľov od platenia daní. Červené plamene odštartovali sériu ešte strašnejších katastrof. Už v roku 1443 sa prehnalo Kremnicou a jej okolím ničivé zemetrasenie, po ktorom zostalo dodnes niekoľko názvov ako napríklad Šturec (Sturz po nemecky - zosuv). Prírodná apokalypsa mala ešte ďalšie dva dozvuky v podobe ľahších zemetrasení v rokoch 1445 a 1573. Druhého augusta 1560 zakikiríkal svojím ohnivým hlasom opäť červený kohút a v priebehu niekoľkých hodín vzbĺkla väčšia časť mesta vrátane hradného kostola. Dokopy zhorelo asi 60 domov a zahynulo veľa ľudí, medzi ktorými bolo veľa žien a detí. Aby si Kremničania náhodou nezmysleli dívať sa na svet cez ružové okuliare, prihnal sa v roku 1570 pre zmenu mor spojený s hladomorom. Zato besnenie živlov v roku 1599 nezapríčinil ani boží hnev, ani náladový Poseidon, ale nepozorná gazdinka. Oheň z jej domu sa bleskovo rozšíril a kým si Kremničania stihli zanariekať, že tých katastrof je akosi príliš veľa, ľahlo popolom štyridsať domov aj s niekoľkými dielňami. Opäť zahynulo veľa ľudí a ako smutne zdôrazňuje mestský archív, zomrel aj jeden novorodenec, o ktorom nikto nevedel povedať, ako sa volá. Nešťastná vinníčka požiar prežila a spolu s rodinou radšej urýchlene Kremnicu opustila. V júni 1707, keď horelo znova, mestský pisár už s istým podráždením napísal, že to bolo "z nedbalého varenia, žrania a slopania". Požiar bol asi opäť veľmi ničivý, pretože ešte v roku 1717 stálo niekoľko parcel nezastavaných, lebo ich majitelia nemali dosť peňazí na postavenie nových domov.

BRANISLAV CHOVAN