Je to veľmi jednoduché, stačí si vziať najčerstvejšiu mapu NATO a zistíte, že Maďarsko je na nej ako opustený ostrov v mori, brániteľný jedine zo vzduchu. Prečo niekoho nenapadlo "ukotviť ho k pevnej zemi" prostredníctvom niektorej zo susedných krajín? Napríklad prijatím takého Slovenska, ktoré bolo v kontexte s možným rozširovaním NATO ešte do roku 1995 spomínané jedným dychom spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom.
Mapu Európy asi študovali aj naši baťkovia, ktorí si až do poslednej chvíle mysleli, že sú dosť silní v ,kramflekoch` a Brusel nás bude napokon ešte aj prosiť, aby sa nám uráčilo vstúpiť, pre našu strategickú polohu. Strategickú polohu má však dnes v Európe každý, odpovedal pred časom na podobné argumenty poradca pána Solanu. Vo francúzsko-nemeckej rozkolísanej Európe by možno podobný argument aj obstál, otcovia národa však podcenili Američanov, ktorí majú v bruselskom sídle NATO aj naďalej - pre niektorých našťastie, pre iných žiaľ - hlavné slovo. A tí boli nekompromisní: ocenili Maďarov za ich podporu operáciám v Bosne (ani v Bonne ešte nezabudli na to, že exodus v `89. sa začal v Budapešti), ale ,ocenili` aj Mečiarove snahy o slovenskú cestu do...
Aj v Biblii sa píše, že panny, ktoré mali olej v lampách, pozval ženích na svadbu a tie, ktoré zaváhali, sa dnu nedostali. Dnes teda Slovensku pribuchli bránu pred nosom. Namiesto škrípania zubami je však potrebné myslieť na to, ako čo najskôr doplniť zásoby oleja, aby sme boli pripravení na chvíľu, keď sa brána znovu pootvorí. Že to nebude tak skoro, nie je pritom žiadne tajomstvo.
Brusel síce neustále deklaruje politiku otvorených dverí, s napätím však očakáva, ako bude aliancia schopná plniť svoje poslanie s novými členmi. Je teda aj na nich, či dodržia všetky sľuby, ktoré dali v predvstupovom období. Rozhodujúce slovo bude mať pritom nálada v americkom Senáte. Aj preto je dôležitá iniciatíva kongresmana Micu, 31 podpisov je však v 535-člennom parlamente ešte stále málo.
Keď v Bruseli a vo Washingtone pochopili, že s Mečiarom sa nikam nedostanú, stavili na slovenskú armádu. Takmer celé jej veliteľstvo sa už vystriedalo na rôznych stážach na európskych a amerických vojenských a politických akadémiách, a ak by ste dnes chceli hľadať skupinu obyvateľstva, ktorá je najviac naklonená nášmu vstupu do aliancie, možno by ste s prekvapením zistili, že hneď po Demokratickej strane je to veliteľstvo slovenskej armády. Po rokoch červeného marazmu a švejkovčiny zisťuje, že jedinou budúcnosťou pre ňu je cesta k profesionálnej armáde pod civilnou kontrolou.
Jedným z vedľajších produktov rozdelenia federácie však bolo aj to, že sa dnes účasť česko-slovenských jednotiek v Kuvajte a v Bosne pripisuje už iba českej strane. Nuž čo, dobrovoľne sme sa vzdali spoločných uhorských dejín a dištancovali sme sa neskôr aj od českého leva - veď pupok sveta je na Krahuliach! Aj preto je dôležité, že vláda nedávno schválila vyslanie malej jednotky do Bosny a pozorovateľov do Kosova. Ak ešte stále máme záujem o NATO, sú podobné signály smerom k Bruselu viac ako potrebné. Najmä v rámci programu Partnerstvo za mier, ktorý Slovensku už dnes otvára v Bruseli mnohé dvere - samozrejme, s výnimkou spoločného rozhodovania a práva na kolektívnu obranu. JURAJ KITTLER
