bej slovenskej histórie napriek ich nespornej príťažlivosti nikdy nezverejnil. Nebyť šťastnej náhody, boli by zrejme navždy zostali len súčasťou rodinného archívu. Zo spomienok Karola Henca sme vybrali tie, v ktorých opisuje nesmiernu šetrnosť prezidenta slovenského štátu. Tiso dbal o to, aby chod prezidentského paláca zabezpečoval čo najnižší počet zamestnancov. Osadenstvo úradu tvorili okrem šéfa kancelárie dvaja tajomníci, dvaja poradcovia, správca prevádzkar, šofér, kuchár a osobný ochranca. Aj činnosť čestnej stráže Tiso značne obmedzil, keďže si vraj na podobné "parády" príliš nepotrpel. Počas vojny bol v parku paláca vybudovaný aj malý protiletecký kryt, kam sa Tiso uchyľoval počas pomerne častých leteckých poplachov. Napriek tomu, že Tisovu osobnú ochranu mimo paláca zabezpečoval len jediný bodyguard, prezident si neželal, aby ho pri jeho oficiálnych cestách sprevádzali kordóny policajtov. Väčšinou sa ich dokázal zbaviť tak, že nariadil vodičovi odbočiť z plánovanej cesty. Tisova šetrnosť sa prejavovala najmä na jeho cestách po Slovensku. Viackrát sa stalo, že prezidentská "limuzína" zapadla v snehovom záveji a nebyť pomoci okoloidúcich, bola by jej posádka nútená absolvovať cestu k najbližšej železničnej stanici (čo bolo v jednom prípade až 18 km) po svojich. Keďže Tiso pri sebe zásadne nenosil žiadne peniaze, finančné vyrovnanie po konzultácii s prezidentom zabezpečoval jeho osobný ochranca. Tisom navrhovaná suma sa sotva dala nazvať inak než symbolickou almužnou, preto Karol Henc väčšinou riešil háklivú situáciu príplatkom z vlastného vrecka.

(Karol Henc po vojne do roku 1954 pôsobil v polícii, po prepustení pracoval v Zdroji a v Slovnafte. Zomrel krátko po novembrovej revolúcii v roku 1990 ako 80-ročný.) (vag)