Deň po voľbách je dňom lízania politických rán. Rakúski sociálni i kresťanskí demokrati sa stiahli do straníckych ulít, aby sa začali radiť o tom, čo sa črtalo už mesiace a týždne. O víťazstve Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) pod vedením Jörga Haidera v krajinských voľbách v nedeľu v Korutánsku, ako i o jeho dalších úspechoch v Tirolsku a Salzbursku. SPÖ ako prvá naznačila neochotu zvoliť Haidera do funkcie predsedu krajinskej vlády aj napriek jeho víťazstvu. Čierneho Petra prisúdili sociálni demokrati konzervatívnym ľudovcom, ktorí Haiderovi už v roku 1989 do kresla predsedu vlády v Klagenfurte dopomohli. Ale bola to práve ÖVP, ktorá varovala deň pred voľbami SPÖ pred myšlienkou Haidera podporiť. Tichou vyhrážkou medzi riadkami bolo pohrozenie vystúpením z koalície. Podpora Haiderovi by privodila šéfovi ÖVP a ministrovi zahraničných vecí Wolfgangovi Schüsselovi nutnosť jej obhajoby v zahraničí. Ignorovanie vôle voličstva zase znamená nielen pre Schüssela, ale aj pre predsedu SPÖ Viktora Klimu objahovať sa pred národom. Jeden z nich sa bude musieť rozhodnúť a priznať farbu, ten druhý sa bude môcť v nastávajúcich voľbách vydávať za politický múr proti nacionalizmu a populizmu. V skutočnosti nesú práve obidve veľké strany časť zodpovednosti za to, že Haiderovi sa podarilo v posledných 14 rokoch FPÖ doviesť na scénu vysokej politiky, kde túto stranu nemožno dlhšie ignorovať. FPÖ vznikla ako "tretí tábor", v ktorom našli svoje miesto mnohí bývalí členovia NSDAP. Slobodná strana sa ideologicky hlásila k nemeckému národnému liberalizmu a antiklerikalizmu. V roku 1983 uzavrela SPÖ s FPÖ takzvanú malú koalíciu, ktorá trvala tri roky. Po Haiderovom puči na zjazde strany 1986 vypovedala SPÖ zmluvu a na jej čelo vstúpil Franz Vranitzky, ktorému nezostalo nič iné, len vytvoriť vládu s ÖVP. Táto veľká koalícia sa stala mohutným mocenským kolosom, ku ktorému neexistovala demokratická alternatíva. Voľby tým strácali zmysel, pretože každý vedel, aká vláda po nich nastúpi, otázne bolo len, o koľko oslabená. A Haider zdecimoval obidve veľké politicke strany, ktoré ho síce ignorovali, ale ignorovali aj príčiny, prečo bolo stále viac Rakúšanov odohodlaných FPÖ voliť. SPÖ a ÖVP si rozdelili za posledných 50 rokov moc a sféry vplyvu do takej miery, že bolo stále menej ľudí ochotných tento stav ďalej trpieť. Predovšetkým "sociálni partneri" - zväz podnikateľov a hospodárska komora na jednej strane, a odbory a komora robotníkov a zamestnancov boli tie vo voľbách nekontrolované mocenské aparáty, ktoré robili politiku.
Haider na tieto veci poukázal. Nie vždy obsah jeho kritiky, ale jej forma ho vyradila z politického dialógu. Skutočnú popularitu si však vyslúžil svojím bojom proti gastarbeiterom, predovšetkym Turkom a Juhoslovanom, ale i politickým utečencom (či by Haiderovi voliči ich prácu za ich platy chceli vykonávať, je viac ako otázne).
Sociálni i kresťanskí demokrati sa stali stranami, ktoré nevedia jednoduchým ľudom odpovedať na ich najpálčivejšie otázky a dať im perspektívu. Politika izolácie Haidera vedie len k jeho dalšiemu posilňovaniu.
LUBO FUZAK, Viedeň
(Autor je redaktorom Austria Presse Agentur)
