Keď v roku 1954 vydal profesor anglistiky John Ronald Reuel Tolkien (1892 - 1973) prvý diel svojho Pána prsteňov, londýnske Sunday Times napísali, že od tej chvíle sa svet bude deliť na dve časti: „Na tých, ktorí Pána prsteňov čítali, a na tých, ktorí ho ešte len budú čítať.“ Boli to prorocké slová, pretože tých, ktorí Tolkienovu trilógiu nečítali, je stále menej.

Príťažlivosť ságy

Najčastejšie sa hovorí o bezhraničnej, ba až márnotratnej dávke fantázie, s akou Tolkien vytvoril do detailu premyslený svet. Svet s vlastnou históriou, mýtmi, topografiou, obyvateľmi a jazykom, do ktorého dosadil príbeh prirovnávaný k veľkým stredovekým, ale i moderným legendám a epopejam.

Jeho prevratnosť výstižne charakterizoval Zdeněk Justoň: „Bez Tolkiena by sa hrdinovia sci-fi dodnes naháňali po uzavretých priestoroch vesmírnych lodí, napchatých ľuďmi ako dávne otrokárske šalupy. Alebo by bezcieľne putovali imaginárnym medziplanetárnym priestorom za typizovaným dobrodružstvom, ktoré sa nelíši od typizovaných trilerov.“

Povedľa často odľudštenej science-fiction postavil Tolkien kvalitatívne rovnako silný príbuzný žáner a nasadil latku tak vysoko, že ju spisovateľovi nasledovníci sotva zhadzovali, skôr však podliezali. Čitatelia na to doteraz nezabudli. Keď začiatkom minulého roka vyhlásila stanica Channel 4 anketu o anglickú knihu uplynulého storočia, zanechal za sebou Pán prsteňov všetkých konkurentov. A štyri roky predtým Pán prsteňov zvíťazil v podobnom plebiscite serveru Amazon.com o najväčšie literárne dielo tisícročia: kdeže Shakespeare!

Pohľad na aktuálny rebríček bestsellerov zostavovaný magazínom USA Today hovorí, že v prvej desiatke je až päť kníh od Tolkiena. Pravda, tolkienománia súvisí aj s uvedením filmu, no veľký rozprávač nikdy netrpel na nezáujem čitateľov.

Hľadanie mýtu

Radek Diestler vo svojom článku v Reflexe (2/2002) píše, že hoci Tolkienovi chýbalo v anglickej mytológii čosi na spôsob fínskeho národného eposu Kalevala, predsa len našiel v legendách svojej rodnej krajiny veľký inšpiračný zdroj. Dôverná znalosť artušovského mýtu v anglosaskom svete nesporne pomohla mnohým čitateľom Pána prsteňov zjednodušiť si cestu k nemu.

V legendách artušovského cyklu je zakomponovaný princíp konfliktu Dobra a Zla, magický artefakt, ktorého rola je kľúčová - nech už ide o prsteň alebo grál, čarodejníka i vyvolenú družinu, ktorej je zverené Poslanie (priaznivci Monty Pythonovho lietajúceho cirkusu, nech sa, prosím, okamžite prestanú smiať). Ako napísal Andrzej Szapkowski: „Majster Tolkien sa zviezol po artušovskom archetype ako donský kozák po stepi.“ Jedným dychom však dodáva, že Tolkien ho nekopíroval, ale pretvoril.

Aj preto je Tolkien neprekonateľný. Police s fantasy literatúrou sa síce v kníhkupectvách prehýbajú, no kto by sa netešil na okamih, keď maličký hobit menom Frodo zdedí prsteň, aby zistil, že to, čo drží v rukách, je budúcnosť celého sveta.

ĽUDO PETRÁNSKY