ov, lodí, lietadiel, bankových vkladov a dlhov, účastín v podnikoch, zamestnaní alebo funkcií vrátane členstva vo vedení a administratíve občianskoprávnych a obchodných spoločností. Vo Veľkej Británii musia napríklad predstavitelia Snemovne reprezentantov priznať aj vykonané zámorské plavby, počet a charakter svojich prípadných klientov i tzv. výhody a pohostenie zo zdrojov Anglicka či financovaný sponzoring zasadnutia parlamentu. Predstavitelia Snemovne lordov majú zo zákona dôrazne prikázané priznať aj záležitosti týkajúce sa parlamentného lobovania v záujme svojich klientov. Údaje bývajú uložené na sekretariáte príslušnej parlamentnej komory, v Belgicku na revíznom súde a v Británii existuje napríklad samostatná funkcia parlamentného komisára pre štandardy. Názory na problém, či majú byť údaje prístupné verejnosti, sa aj v rámci štátov EÚ rôznia. Podľa niektorých by sa mali držať v tajnosti s ohľadom na právo na súkromie, podľa viacerých iných štátov však nemôže byť právo na informácie a verejná kontrola demokratických inštitúcií vo vzťahu k právu na ochranu súkromného majetku druhotné. Argumentujú faktom, že prevzatie politickej úlohy už samo osebe znamená isté obmedzenie práva na súkromie. Zásadu dôvernosti rešpektujú Francúzsko a Španielsko, naopak Taliansko, Holandsko a Veľká Británia sú za sprístupnenie majetkových pomerov politikov a štátnikov verejnosti. Nemecko je za kombináciu oboch princípov. V Taliansku môže každý občan, ktorého meno je na zozname voličov, bez obmedzenia konzultovať dokument v kanceláriách, zriadených na tento účel. Podobne je to v Dánsku, kde je majetkové priznanie poslanca po jeho písomnom súhlase zverejnené zároveň s registráciou. Vo Veľkej Británii sa dokonca priznania alebo ich časti periodicky publikujú zo zákona.

(kl, zv, dam)