Východoslovenské štátne divadlo na scéne Divadla Janka Borodáča (DJB) v Košiciach o Martin Kalmanoff: Zo života hmyzu, na motívy rovnomennej divadelnej hry bratov Čapkovcov o Réžia: Michael Lochar o Dizajnér svetla: Sean Mc Alister o Dirigenti: Igor Dohovič a Mary Chung o Scéna: Vladimír Čáp o Kostýmy: Erika Gadušová o Pohybová spolupráca: Marta Žecová.
V opere Východoslovenského štátneho divadla v Košiciach sa uskutočnila európska premiéra diela, na ktorom sa podieľali umelci z rôznych končín sveta. Hudobný skladateľ Martin Kalmanoff (1922) žijúci v New Yorku vytvoril spoločne s libretistom Allanom Lewisom operu na základe divadelnej hry bratov Čapkovcov v roku 1964 a jej svetová premiéra bola v Centre pre súčasnú operu v N. Y. r. 1993. Košickej scéne ju ponúkol producent tohto centra Dr. Richard Marshall aj spolu s interpretačným tímom, dirigentkou Mary Chun, Číňankou pôsobiacou na rôznych západoeurópskych a amerických scénach, operným režisérom Michaelom Locharom z Nemecka, ktorý pre Košice pripravil už štvrté dielo. Opera zaznela v češtine. Podľa dramaturgičky R. Čupkovej príchod umelcov do východnej Európy spôsobila zaujímavá finančná ponuka košickému manažmentu divadla od Symphonic Workshop Ltd. Toronto, nekomerčnej kultúrnej inštitúcie, ktorá záskala financie na podporu projektov súčasnej hudby z rôznych amerických a kanadských anonymných zdrojov. Miliónová ponuka na uhradenie výdavkov pri štúdiu nového diela bola lákavá, najmä ak predlohou bolo svetoznáme dielo bratov Čapkovcov, ale v neposlednom rade zapôsobila aj naša finančná situácia, ktorá divadlám nevytvára možnosti na progresívnu dramaturgiu.
Až premiéra opery Zo života hmyzu M. Kalmanoffa 26. februára odhalila pravdepodobné dôvody, pre ktoré už v r. 1965 odmietol operu v Ostrave naštudovať majster Z. Košler. Dráma a jej myšlienkovo bohatý, inšpirujúci scénar nemohli zachrániť hudobnú "všehochuť" partitúry. Autor mal možnosť hudbu podriadiť objektívnemu fenoménu, akým je tu slovo, alebo vytvoriť nové dielo s vlastnými formotvornými prvkami. Kalmanoff rešpektoval predlohu, ale súčasne porušoval princípy českého deklamačného štýlu, v ktorom jeho porušenie je prípustné, len ak má mať výrazové a obsahové príčiny, a nie akcent a hudobné členenie aplikované z anglického jazyka. Dochádza tak k nesúladu akcentovania slova a hudby. Orchestrálny sprievod je zväčša popisný až zvukomalebný, čerpá z rôznych štýlových odvetví hudby. Snaží sa o charakteristiku, resp. leitmotív, ale nie vždy adekvátne, nehovoriac už o dramaturgii scén, takže dielo vyznieva hlavne hudobne veľmi jednotvárne. Očakávali sme avantgardu, silný dramatický náboj kontrastovaný lyrickou poetikou, nápadmi v skratke, rýchlom tempe, vtipne. V orchestri sme počuli prevahu plechových nástrojov v kontraste s neurčito plynúcimi sólovými partami, občas s príjemnými melódiami pripomínajúcimi muzikály Bernsteina, aj klasické využívanie zboru vo finálnych častiach a pod. Interpretačne si pochvalu za náročné štúdium partov zaslúžia členovia orchestra a najmä sólisti, ktorí primerane k svojim schopnostiam dokázali zvládnuť jednotlivé postavy. Po celý čas je na scéne M. Adamenko (tulák), s obdivuhodnou pamäťou dokázal v strednej polohe plynúci part "deklamovať" aj občas rozoznieť svoj zaujímavý timbre. prvé dejstvo vďaka M. Lehotskému, N. Kozjatínskej, M. Repkovej a O. Korotkovovi získalo na hodnote, až druhé dejstvo privádza na scénu M. Hausovú, V. Hronskú, T. Paľovčíka, G. Szakála a ďalších. Tu sa najviac darilo výtvarníkovi, menej kostymérke a réžii. V záverečnom dejstve a epilógu sa dielo rozvinie do podoby, aká zodpovedá 20. storočiu. Hudba na chvíľu zaujme štýlovo, text ideovo, javisko výkonmi. M. Hausová exceluje svojím speváckym výkonom, zatiaľ réžia tu prekračuje rámec účelnosti, vkusu a divadelnosti, najmä keď sólistka spieva takmer zavesená na ramenách "čiernokukliarov"! V čom je teda inšpirácia tohto predstavenia pre našu kultúru? Tým, že sa treba brániť pred diktátom peňazí, neospravedlníme pred divákom falošný pátos, hru na veľkých, neúprimnosť. Učme sa manažingu, vytvorme aj u nás centrá na podporu modernej súčasnej tvorby a tvorby kvalitného umenia. Majme v úcte diváka, návštevníka, poslucháča, ktorý si váži naše duševné bohatstvo, ktorý v umení hľadá obohatenie svojho života. Ale vážme si aj našich umelcov, nehazardujme s ich talentom a hlasmi. Kalmanoffova opera musí v Košiciach zaznieť šesťkrát - tak znie zmluva. Čo ponúkne košická opera svojmu divákovi potom, čím ho opäť navráti divadlu?
LÝDIA URBANČÍKOVÁ
(Autorka je spolupracovníčkou SME)
