Po Fidlikantovi na streche, veľkom muzikálovom projekte, ktorý na sklonku roka v nitrianskom Divadle A. Bagara režíroval Jozef Bednárik, mali minulú sobotu v DAB ďalšiu premiéru. Pre zmenu komornú hru amerického dramatika Edwarda Albeeho Tri veľké ženy, ktorú v štúdiu divadla režíroval Marián Pecko. Hra ocenená Pulitzerovou cenou sa na Slovensku uvádza po prvý raz. Tri veľké ženy na nitrianskom javisku hrajú Eva Pavlíková, Daniela Kuffelová - interné členky súboru, a Eva Matejková, ktorá sem síce dnes prichádza ako hosť, avšak v DAB hrávala takmer dvadsať rokov. Hneď po premiére sme herečky poprosili o pocity z nového repertoárového prírastku.
Najväčšiu radosť z premiéry mala asi Eva Pavlíková. Keďže sa jej posunul termín premiéry muzikálu Mníšky, istý čas paralelne skúšala dve predstavenia. Eva Pavlíková: "Bolo to veľmi únavné, lebo po skončení nitrianskych skúšok som sa hneď ponáhľala do Bratislavy na generálky Mníšok. Výsledkom bol pocit, že nie som stopercentne pripravená ani tu, ani tam. Dokonca som na skúškach mala okná, takže na mňa Marián aj nakričal. Bola som nervózna, v noci sa budila, a hoci som sa po večeroch učila texty, nejako mi to nešlo do hlavy. Tesne pred premiérou som si prežila takú krízu, že som dokonca chvíľku rozmýšľala, že jednu z tých vecí vzdám." Je však rada, že tak neurobila, lebo Albeeho text ju veľmi zaujal. "Všetky tri sme sa zhodli na tom, že hra sa nám veľmi páči. Režisérovi Peckovi ju vybrala jeho žena. Vraj mu ju podstrčila so slovami: Ale po prvej časti ju nezahoď, musíš si ju prečítať celú! A skutočne, po tretej strane druhej časti povedal, áno, chcem to robiť. Tri veľké ženy sú nielen o vzťahu muža a ženy, detí a rodičov, matky a dcéry, ale aj o tom, ako sa človek mení, ako s pribúdajúcimi rokmi celkom inak rozmýšľa. Mnohé z toho, čo vyslovia postavy, pozorujem aj sama na sebe. Keďže hrdinkami sú tri ženy, myslím si, že bolo veľmi dobré, že naším režisérom bol muž. Lebo keby sme sa do toho pustila iba samy ženy, s našimi snami, túžbami, pocitmi, asi by sme sa ďaleko nedostali. Klamala by som, keby som tvrdila, že občas medzi nami neboli vášnivé polemiky, ale podstatné bolo, že sme Peckovy verili." Zhodou okolností aj Mníšky hrajú iba ženy, takže herečka si teraz javiskového babinca užila vrchovato. "Aj v Nitre, aj v Bratislave sme spolu síce vychádzali skvele, ale, pravdu povediac, teraz by som možno na chvíľku bola rada aj chlapom a pre zmenu skúšala Dvanásť rozhnevaných mužov."
Eva Matejková svojím príchodom do Nitry vlastne nasledovala manžela Mariána Slováka, ktorý vo Fidlikantovi na streche hrá hlavnú rolu mliekara Tovjeho. Pred rokmi manželia spoločne v DAB začínali, po nežnej spoločne odišli na bratislavskú Novú scénu, dnes sú obaja bez stáleho angažmán a obaja hosťujú vo svojom materskom exdivadle. Eva Matejková: "Prvý dostal ponuku Marián. Beďo mu už dávno hovoril, počkaj, Slovák, budeš mať päťdesiatku a ja ti k nej chystám pekný darček. Vtedy mi ani nenapadlo, že by som sa sem vrátila aj ja. Hrať spoločne by bolo úplne vylúčené, pretože máme malú dcérku a tá je pre mňa prvoradá. Okrem toho, muzikál nie je moja parketa. Ja si tak ešte pospevovať v kuchyni, ale pred spievaním na javisku mám veľký strach. S radosťou urobím krovie Zdene Studenkovej, môjmu mužovi, jednoducho tomu, kto to vie, ale myslím si, že platná by som mohla byť viac v činohre. Preto keď v októbri prišla ponuka na túto inscenáciu, rozhodla som sa využiť ju. A tak trochu aj dokázať samej sebe, že som divadlo hrať nezabudla. Návrat bol veľmi príjemný, i keď som musela každé ráno vstávať pred šiestou, o siedmej už odchádzal autobus, do toho kalamita. Ale to tak býva, niekto sa vo fujavici vezie vždy v aute a niekto šliape na bicykli. No a ja po celý život šliapem… Ale už som si zvykla, mám iné radosti." Herečka má s E. Albeem už druhú skúsenosť, pred časom na Novej scéne naštudovala Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?. Na dramatikovi sa jej vidí najpozoruhodnejšie, aký je otvorený. "A ešte ma frapuje, že diváci sú z neho niekedy až zľaknutí. Nechcú veriť, že niekto spravil takú sondu do ľudskej duše, odkryl tak veľa intímneho zo života. Pritom je napríklad zaujímavé, ako škaredo sa dnes bežne rozpráva. Žiadne tie takzvané kočišove reči, aj v tých najvyšších kruhoch! Ale keď sa na javisku ozve nejaké expresívne slovo, ľudia sa hneď pohoršujú. Táto hra vypovedá isté pravdy, ktoré platia, s ktorými sa človek stretáva a s ktorými sa nedá nič robiť. Aj preto je taká zaujímavá, a preto som bola taká šťastná, keď mi ponúkli hrať v nej." Danielu Kuffelovú pri čítaní scenára najviac zaujal rozpor medzi ľudskými snami a realitou. Daniela Kuffelová: "Uvedomila som si, aké je strašné, že človek stále očakáva to pekné, verí, že to najkrajšie ešte len príde a zrazu sa dozvie, že realita je úplne iná. Dráždilo ma, ako často som si pri čítaní pomyslela: Panebože, presne toto sa týka mňa. Vlastne každá z nás mala ten pocit, každá si v dráme našla svoj problém, sklamanie, túžbu. Je to hra o láske, ale aj vyrovnaní sa so smrťou a o tom, že v živote si vždy treba nájsť to pozitívne. Marián Pecko chcel najprv poznať naše pocity, ako to vnímame, a potom sme sa spoločne snažili viesť dialóg. Viedol nás veľmi citlivo. Iste, boli občas aj napätia. No preto, že každá z nás vlastne chcela dobre, nejakým spôsobom sa dopátrať cieľa. Pritom ešte aj dnes po premiére si myslím, že k cielu sme stále neprišli a hľadanie pokračuje. Pre mňa to nie je hotové predstavenie. A myslím si, že sa bude vyvíjať, kým bude na repertoári a aj naše nové osobné skúsenosti budú ďalej vplývať na text, ktorý odznieva na javisku. Práve takýto typ dramatiky mám veľmi rada. Po našich muzikálových produkciách, ktoré sa ľahko vnímajú, aj keď, samozrejme, vôbec nie sú ľahké a stoja herca obrovskú drinu, je toto predsa len balzam. V muzikáli zväčša nemáme možnosť vyjaviť niečo o sebe, povedať, čo aj nás trápi, teší, formulovať osobný názor. Albeeho hra je šancou otvoriť si dušu."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME - PAVOL MAJER
