V otvorenej spoločnosti, založenej na pluralitnej demokracii, trhovej ekonomike a slobode usporiadanej v rámci spravodlivého právneho poriadku rešpektujúceho ľudské práva, musí školstvo pripravujúce žiakov a študentov do života fungovať na rovnakých princípoch. Je možné očakávať od učiteľov v tzv. malom školstve, ktorí nemajú (od roku 1995) účinnú zákonnú platformu - po odobratí právomoci školským radám, vyjadrenie vlastného názoru? Je reálne žiadať od učiteľa, ktorého rodina žije na hranici chudoby a pritom štát jeho vysoko kvalifikovanú prácu potrebuje, aby profesionálne rástol a mal dostatok tvorivej enegie a trpezlivosti pri napĺňaní svojho povolania?
Ak má byť štát garantom plnenia efektívneho a kvalitného programu, reflektujúceho potreby a trendy modernej civilizácie, musí zabezpečiť školstvu dostatok slobody a autonómie. Školstvo ako súčasť morálno-kultúrneho systému spoločnosti sa musí stať nezávislým od systému ekonomického a politického. V uplynulých sto dňoch nový vládny kabinet takúto víziu neponúkol. To, že sa prestalo vládnuť škandalóznym spôsobom, že sa ministerstvo snaží zabezpečiť chod škôl a odstraňuje nedostatky - čiastočná likvidácia zadlženosti škôl, nadviazanie dialógu s akademickou obcou, snaha o revíziu pre štát nevyhnutne uzatvorených zmlúv, znovuzavedenie dvojjazyčných vysvedčení a pod. je síce potešujúce, ale nepostačujúce. Obludný systém vybudovaný za éry mečiarizmu stále pretrváva. Očakávané kroky k rehabilitácii degradovaného učiteľského stavu a demokratizácii školského systému uviazli pri obsadzovaní nedemokraticky vzniknutých školských štruktúr novou politickou mocou namiesto ich zmysluplnej transformácie, napr. presun riadenia a financovania malého školstva spod ministerstva vnútra na ministerstvo školstva, kam logicky patrí.
Z pohľadu učiteľov nenastala skutočná zmena k lepšiemu. Ekonomický balíček ich zatláča do neúnosného sociálneho postavenia a pomalé tempo, nejasnosť a smerovanie demokratizačných zmien pripomína mečiarizmus s ľudskou tvárou.
LADISLAV MARKOVIČ,
Prešov
