ju privítali s veľkými sympatiami. Problematika chybných zákrokov, ktoré sa dnes označujú ako "chyby pri liečbe", sa čoraz častejšie objavovala v diskusiách a analyzovala sa z hľadiska medicínskej techniky a metodiky i z právneho hľadiska. Chyby pri liečbe totiž napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu poškodenia tela z nedbanlivosti alebo zabitia. Počet súdnych procesov, ako aj obvinení lekárov pacientmi v Nemecku sa zvýšil, úmerne s nimi vzrastalo aj právne vedomie občanov.

Na Slovensku sme v tomto smere zatiaľ v roku nula. Pritom najvyšší počet sťažností zo všetkých rezortov zaznamenáva práve ministerstvo zdravotníctva, z nich viac ako polovica je na poskytovanú zdravotnú starostlivosť.

Asi 20 z nich označil pred rokom bývalý minister Ľubomír Javorský za opodstatnené alebo čiastočne opodstatnené. Hoci už pred dvoma rokmi tvrdil tento minister, že 3 až 4 prípady budú mať dohru na prokuratúre a nasledovať bude odobratie licencií, nič sa neudialo. Verejnosť sa nič nedozvedela.

Aj výsledky komisie, ktorá mala prešetriť tragickú smrť šéfredaktora denníka SME Karola Ježíka, či lekári nezanedbali svoje povinnosti, sú zatiaľ nijaké. Sú chyby lekárov dôsledkom permanentnej finančnej krízy slovenského zdravotníctva? Alebo morálnej devastácie ľudí v bielych plášťoch? Je na vine totálna absencia urgentnej medicíny na Slovensku? Alebo vyhlásený krízový režim? Sú lekári už obrnení proti ľudskej bolesti, má to na svedomí vyhasnutie lekárov? Alebo sa to začína už niekde v škole? Začnú sa súdne procesy pacientov s lekármi? Má vôbec pacient šancu proti bielej mafii? To sú otázky, ktoré sme kládli lekárom, ktorí sa zúčastnili na besede v redakcii SME a ktorí veľmi otvorene odpovedali. Boli nimi primár Psychiatrickej kliniky ružinovskej nemocnice MUDr. PETER BREIER, onkológ MUDr. ŠTEFAN KOREC, primár Hematologicko-transfúzneho oddelenia Národného onkologického ústavu MUDr. JÁN GYÁRFÁŠ, primár Neurochirurgického oddelenia NsP v Nových Zámkoch MUDr. BRUNO RUDINSKÝ, primár Nervovej kliniky v NsP Ružinov MUDr. Peter Špalek, otorynolaryngológ a predseda Lekárskeho odborového združenia MUDr. TIBOR BARTA.

VYPUSTÍME DŽINA Z FĽAŠE?

Súhlasia lekári s tým, aby sa začali súdne procesy, bežné v USA či inde, aj keď sa to môže otočiť proti nim?

MUDr. KOREC, onkológ, ktorý pôsobil roky v USA, tvrdí, že počas pobytu v Spojených štátoch ho jeho starší kolegovia učili konať podľa troch zásad. "Prvá zásada je zabezpečiť, aby ťa nemohli súdiť, druhá zásada je: skontroluj si, či pacient platí, tretia: venuj sa pacientovi. Avšak to, že lekár zabezpečí, aby nebol súditeľný, znamená, že si premietne všetky jasné predpísané postupy liečby. Dnes si myslím, že keby bolo niekoľko tvrdých postihov, že by sa ľahšie tieto veci presadzovali. Moja odpoveď znie: áno. Bojím sa toho. Ale áno, myslím, že je to potrebné. Určite vypustíme džina z fľaše. Určite všetci z nás máme situácie, keď sa necítime byť istí, určite každý z lekárov sa už potkol. Na druhej strane - robiť zásadné chyby, jasne dokázateľné chyby, to nemôžeme pripustiť."

MUDr. GYÁRFÁŠ: "Ja som veľmi za to, aby sa tu konečne niekto sťažoval, aby niekoho zažaloval, som presvedčený o tom, že to musí prísť."

MUDr. BARTA: "Otázka, či dať na súd alebo nie, má aj iný aspekt - a to je vytvorenie podmienok na prácu lekárov. Totiž aj tí, ktorí sú zodpovední za to, v akých podmienkach lekár poskytuje starostlivosť, budú braní na zodpovednosť, že nenaplnili literu zákona. A budú sa o to viac báť, že môže hroziť nejaký súdny proces. Lebo lekár, ktorý je v úzkych, keď napríklad nefunguje cétečko či iný prístroj, alebo nie je pojazdná sanitka, to uvedie do správy. Za to je zodpovedný ten, kto vedie zdravotnícke zariadenie, a tam niekde sa to začína a tam sa to aj končí. Dnes už je veľa kolegov, ktorí mali iné predstavy o medicíne, boli na študijných pobytoch a teraz sa dostali do situácie, keď nič nefunguje, keď nemajú základné lieky, základný materiál, keď nemajú s čím robiť a zostane im akurát ruka na pohladkanie pacienta."

PACIENT VERZUS BIELA MAFIA

O lekároch sa u nás hovorí aj ako o bielej mafii, ktorá si chráni svojich a je taká silná so svojimi právnikmi, že jednoducho súdne procesy nedopustí. Obyčajný človek sa tak spravodlivosti nedovolá.

MUDr. BREIER: "Kým sa problémy nedostanú na súd, tak to naozaj vo verejnosti bude rezonovať ako biela mafia. Stále bude v medicíne niečo, čo sa označuje ako profesionálna lojálnosť. To je však často falošná lojálnosť, lebo lekár má byť v prvom rade lojálny k pacientom. Kolegiálna lojálnosť by mala byť až na druhom mieste. Taký stav sa však nevytvorí dovtedy, kým sa lekár nezabezpečí tak ako v Amerike - teda aby nebol súditeľný. To znamená, robiť svoju prácu dokonale, a nie spoliehať sa, že keď spravím chybu, postaví sa za mňa lekárska komora alebo nejaké iné orgány. Aj to, čo urobilo ministerstvo zdravotníctva vo veci Karola Ježíka, je príkladom istej falošnej lojality."

ANJEL STRÁŽNY

PRI ÚRAZE NEVYHNUTNÝ?

Obrázok z jednej bratislavskej nemocnice: Na centrálny príjem na Kramároch príde muž, ktorý má pol ruky odrezanej cirkulárkou. Jeho sprievodca zaklope na úrazovú ambulanciu. Prvá otázka sestričky - máte kartičku poistenca? Druhá otázka - je vám zle? Hrdinská odpoveď znie, nie. "Tak si počkajte," reaguje zdravotná sestra. Stalo sa to skutočne, v januári.

MUDr. GYÁRFÁŠ: "Problém je skutočne vážny. Intenzívna a urgentná medicína tu minimálne 15 rokov nefunguje. Hovorí sa, že najlepší traumatologický plán má ružinovská nemocnica, lebo sú tam anestéziologické oddelenia a počítačový tomograf blízko pri sebe a že to tam funguje relatívne najlepšie. Pritom CT hlavy tam trvá polhodinu!! Nielenže na centrálnych príjmoch, kde ide o prvé minúty, nie je tím najlepších lekárov, väčšinou sú tam mladí lekári, ale nie je tam ani kvalifikovaný personál. Pritom by tam mali byť tí najlepší doktori, schopní sa rýchlo rozhodnúť. Tam by mal byť človek, ktorý vie, čo má urobiť, pozrieť do očí, či má pacient rovnaké zrenice, a zároveň musí byť príjem prístrojovo vybavený tak, aby mohol pacient ísť okamžite na CT, ak je podozrenie z úrazu hlavy, a hlavne, aby to CT aj fungovalo. Systém intenzívnej urgentnej medicíny u nás absolútne absentuje, z môjho pohľadu je táto oblasť medicíny v tejto krajine nulová."

MUDr. RUDINSKÝ: "O pacientovi sa často rozhoduje v prvých minutách a hodinách po príhode, po úraze. Vo vozidlách záchrannej služby pritom slúžia všelijakí odborníci, často je to vnímané akoby za trest, sú tam takí, ktorí tomu nerozumejú, ktorí nemajú vzdelanie, nevedia, ako postupovať, nemajú vypracované algoritmy, nemajú vybavené sanitky. Záchranný systém Slovakia, ktorý má technicky všetko, ich vyloží, potom ich naložíme do sanitky, kde nie je monitor vitálnych funkcií, dýchací prístroj... Máme k dispozícii iba fonendoskop a to, čo vidia oči lekára."

MUDr. KOREC: "Asi muselo prísť niečo také dôležité ako smrť Karola Ježíka, aby sa ľudia zamysleli. Zamyslieť sa však neznamená prebudovať centrálne príjmy, ale zrušiť tieto hrozné situácie, kde sa zaťuká na dvere a sestrička vystrčí hlavu. Určite každý videl seriál Pohotovosť, a toto v USA funguje aj v najmenšej okresnej nemocnici, na každej je veľkými písmenami napísané, kde je ER a kde tá sanitka vbehne, tam sú pripravení lekári, sestry, ktorí sa točia okolo raneného."

Z toho vychádza, že u nás má pacient vlastne šťastie, ak sa ho ujme lekár, ktorý vie, čo má robiť. To znie veľmi kruto.

MUDr. GYÁRFÁŠ: "Kdeže šťastie, musíte mať anjela strážneho, ktorý postráži každý krok, ktorý sa s vami spraví v nemocnici a všetko skontroluje. To hovorím úplne vážne, mám skúsenosti s liečbou svojich príbuzných."

Môže sa vôbec pacient brániť pred chybou lekára?

MUDr. BREIER: "Pacient v akútnom stave toho nie je schopný, nech študuje a je vzdelaný akokoľvek, v akútnom stave nie je schopný brániť sa. My, psychiatri, robíme školenia pacientov a príbuzných, predovšetkým pacientov so schizofréniou, ale to je výnimka v celej medicíne. Urgentnú medicínu nemôže riešiť pacient, to musí riešiť profesionál."

MUDr. RUDINSKÝ: "Keď si ja teraz sadnem do auta a niečo sa mi stane, som taký istý pacient ako vy. Treba vytvoriť systém, aby človek dostal ošetrenie včas a v takom rozsahu, ako je to nevyhnutné, bez ohľadu na to, kto je."

NA ZAČIATKU

JE VZDELÁVANIE

MUDr. KOREC: "Je to aj vo výuke našich mladých lekárov. Do nemocnice postavíme človeka, čo vyjde zo školy. Ešte nič nepreskákal a my mu nezabezpečíme dostatočnú formálnu štrukturalizovanú prípravu. Ak sa má stať internistom, nech strávi tri roky na interne vrátane niekoľkých mesiacov na pohotovosti, nech mu vtlčú do hlavy všetky postupy, kde si to odžije a odplače. Myslím, že našich lekárov nepripravujeme tak, ako by bolo treba. Stále hovoríme, akí sme hrdí na to, že kvalita našich ľudí je dobrá, len podmienky a prostriedky nám chýbajú..."

MUDr. GYÁRFÁŠ: "Mňa škola naučila pomerne málo, pregraduálna výuka stojí, s prepáčením, za figu. Tých šesť rokov medicíny dá človeku diplom, no veľmi neproporcionálne vedomosti. Vidím to dnes na svojej dcére, z teórie vedia všetko možné, napríklad, ktorý vtáčí vírus spôsobuje vtáčiu leukémiu, čo im je ale na nič, keď nevedia resuscitovať pacienta a nemajú šajnu, ako sa to robí. Postgraduálna výchova detto. Systém výučby je nedobrý, tých ľudí by mal skutočne zomlieť jeden stroj, aby získali algoritmy. My sme schopní veľa sa naučiť, načítať z knižiek, máme oblasti medicíny, ktoré robíme tak dobre ako v Amerike, ale základ chýba. Systém pregraduálnej a postgraduálnej výučby sa za posledných desať rokov zmenil len veľmi málo. To je jeden z kľúčových problémov - systém vzdelávania, čo je projekt na dalších 10 až 15 rokov."

JE NA VINE VYHASNUTIE LEKÁRA?

Ak majú pacienti pocit, že lekár o ich zdravie nemá záujem, nemusí byť vždy na vine jeho ľahostajnosť. Psychiatri zistili, že v niektorých odboroch, napríklad pri liečbe nevyliečiteľne chorých, môžu byť zdravotníci postihnutí tzv. syndrómom vyhasnutia - "burn out". Lekár prestane zvládať emocionálnu záťaž z vyčerpávajúcej práce, denného styku s umierajúcimi a trpiacimi ľuďmi, proti svojej vôli stráca pocit zodpovednosti, ovládne ho apatia a jeho správanie môže pôsobiť ako ľahostajnosť voči pacientom.

MUDr. BREIER: "U lekára, ktorý sa opakovane dostáva do situácie, že nemôže niečo urobiť, lebo mu chýbajú lieky, prístroje, technika, že vedomosti, ktoré má, sú úplne zbytočné, nevyhnutne dochádza k syndrómu vyhasnutia. Lekári majú vyššiu samovražednosť ako bežná populácia, anestéziológovia a psychiatri dokonca najvyššiu. Syndróm vyhasnutia je psychologickým mechanizmom, ktorému sa u nás nikto profesionálne nevenuje. Sú síce efektívne spôsoby, ako tento jav odstrániť, ale u nás neexistujú. Dôsledkom je, že lekár alebo sestra, ktorí pracujú v ťažkých podmienkach, napríklad na centrálnom príjme, sa javia pacientom ako cynické, ľahostajné osoby. Prestávajú mať súcit s utrpením, čo by mala byť nevyhnutná výbava lekára. Keby som však žiadal, aby mali zdravotnícki pracovníci špeciálnu psychologickú starostlivosť, tak by sa mi na ministerstve vysmiali."

MUDr. KOREC: "Je to napätie. Vieme, že to lekári, aj v zahraničí, riešia tabletkami, alkoholom, majú vysokú rozvodovosť, ale u nás k tejto tenzii prispieva aj profesionálna frustrácia z toho, že všetci vieme, čo by sme urobiť mohli a čo nemôžeme. K tomu sa prirátava aj sociálna frustrácia - lekári sú podhodnotení. A k tomu všetkému ešte nastupuje spoločenské odsúdenie: Vy ste tá biela mafia... Prečo sa vy, lekári, sťažujete, veď každý z vás má vrecká nastavené... Kladiem otázku, kedy vzniká korupcia. Korupcia vzniká tam, kde je nedostatok, a tu je objektívny nedostatok. Krízový stav nielen odkryl všeobecný úpadok zdravotníctva, ale zvýraznil aj jeho najväčšie slabiny, a žiaľ, v niektorých prípadoch aj posilnil morálny úpadok."

MUDr. GYÁRFÁŠ: "Prvý riaditeľ ústavu pre založenie zdravotnej poisťovne dal urobiť prieskum, aký okruh peňazí sa pohybuje v tieňovej zdravotníckej ekonomike. Výsledok bol šokujúci - ročne 10 až 15 miliárd korún. A to bolo pred desiatimi rokmi. Tieto peniaze, samozrejme, deficitnému rezortu chýbajú."

Ovplyvňuje vyhlásenie krízového režimu konanie lekárov?

MUDr. BREIER: "Lekár je v podstate medzi dvoma mlynskými kameňmi. Pozorujem, čo sa deje v súčasnosti s lekármi. Sú dva spôsoby reakcie - optimálnejší je, že lekári sa pacientom viac venujú, sú starostlivejší - práve preto, že nie sú financie. Na druhej strane často k nám prichádzajú pacienti, ktorí sú nedostatočne ošetrení, sú vyslovene odfláknutí lekárom, ktorý sa odvoláva na krízové opatrenia, na to, že niečo nemohol urobiť. Keď príde nariadenie, ktoré lekár považuje za nezmyselné, tak sa aj sám správa podobne nezmyselne."

MUDr. GYÁRFÁŠ: "Z môjho pohľadu to nemá vplyv, príkaz na krízový režim je taký nejasný a neurčitý, že som sa ním v mojej oblasti - onkológii a onkologickej hematológii - nezaoberal a ani som sa zatiaľ nemusel."

MUDr. KOREC: "Ja to prirovnávam k maske, ktorú si lekár musí dávať, keď ide k pacientovi, ktorý má nízke biele krvinky. Tá maska nemá jedine ten význam, aby ste si spomenuli, keď si ju dávate, že si máte umyť ruky. To isté je úloha vyhláseného krízového stavu - že si lekári musia dať pozor, aby im žiadna tabletka neušla. Preto to bolo tak vágne napísané. Podstatné je, že bolo treba niekde spustiť sirény."

MUDr. BARTA: "Ani keby prišiel pacient samoplatca s tým, že by si zákrok zaplatil, nepochodí. On si totiž nemá čo zaplatiť, my ho nemáme čím operovať. Máme endoskopický prístroj, ktorý ide na jednu žiarovku. Keď žiarovka vybuchne, nedokončíme operáciu. Ale novú žiarovku nám nedajú, lebo ani tú predchádzajúcu sme ešte nezaplatili. Tento katastrofálny stav má možno jednu výhodu, a to, že sa tým začne zapodievať aj pacient. Ministerstvo hodilo horúci zemiak na nás lekárov, vy pacientovi vysvetlite, prečo mu nemôžete urobiť operáciu, na ktorú čaká tri-štyri mesiace. Aj doteraz to bolo zlé, ale keďže to vždy nejako fungovalo, pacienta to nezaujímalo. Teraz to už nejde..."

MUDr. BREIER: "Ja ako primár zháňam denne lieky, zabezpečujem základný chod oddelenia, pretože nemocnica nemá dosť prostriedkov. To, že je pacient v nemocnici ošetrený, stojí nás - lekárov - už nadľudské úsilie. Sú rôzne mechanizmy, akými sa dá ovplyvniť spotreba liekov, ako šetriť, ale my sme už na takej hranici, že nižšie ísť nemôžeme. Prijímať len akútne stavy, to nie je riešenie ktoré ušetrí peniaze, myslím, že ekonomicky je to ešte náročnejšie. Keď obmedzíme prijímanie pacientov, náklady sú prakticky rovnaké, okrem liekov a stravy. Pacient, ktorý ostáva doma, sa lieči dlhšie, jeho priama liečba môže byť potom drahšia. Aj ekonomickí odborníci by si mali uvedomiť, že choroba prináša aj nepriame náklady. Pacient nepracuje, nezarába, teda odvádza menej daní, menej príde do fondov, ergo menej peňazí do zdravotníctva... Situáciou v zdravotníctve by sa nemal zaoberať len minister zdravotníctva, to by mala byť vec ekonomických ministrov. Čo je to dno? Každá spoločnosť má svoje dno..."

MUDr. KOREC: "V severnom Vietname sme to videli. Nekúri sa tam, obliečky nemajú, pacient dostane aspirín a zdravotníctvo predsa funguje."

MUDr. RUDINSKÝ: "Takéto uvažovanie, že sa musíme dostať na dno, aby sa politické špičky spamätali, povedie aj v lekárskom stave k ťažkej demoralizácii..." EVA HRDINOVÁ

ANDREA KADNÁROVÁ