26. - 31. 1. 1999
Popri Locarne a Friburgu, kde sa každoročne konajú veľké medzinárodné filmové festivaly, sa v Solothurne konal koncom januára už 34. ročník prezentácie švajčiarskej kinematografie za uplynulý rok. Aj napriek istému predvýberu bolo filmov toľko, že projekcie prebiehali takmer nepretržite počas šiestich dní v šiestich kinosálach a filmových kluboch. Predovšetkým hlavné kiná, kde sa prezentovala nová celovečerná hraná tvorba, ale aj bloky toho najlepšieho zo švajčiarskych animovaných filmov boli neustále vypredané. Popri množstve zahraničných hostí a novinárov bolo v publiku vždy silné zastúpenie mladého domáceho publika. Vzhľadom na to, že nešlo o súťažný festival, jeho atmosféru vytvárali skôr neformálne úvody tvorcov pred vlastnými projekciami, pracovné stretnutia, workshopy a večerné stretnutia v spoločnom festivalovom klube Kreuz. Nie je jednoduché povedať, čo jednoznačne vystihuje pojem "švajčiarsky film". Jedným z jeho najzaujímavejších znakov totiž je, že ho vytvárajú tvorcovia viacnárodnej a kultúrne veľmi otvorenej krajiny. Patria medzi nich rovnako rodení Švajčiari, ako aj mnohí prisťahovalci žijúci a pracujúci v rôznych švajčiarskych kantónoch. Je preto len prirodzené, že aj námety a scenáre filmov majú pomerne široký rozptyl. Ak trochu vulgárne zovšeobecním, medzi tie najmenej zaujímavé patrili práve tie, ktoré budovali príbeh čerpajúci z modernej švajčiarskej reality (tá sa aspoň na základe videných filmov vôbec nejaví ako dostatočne problémová) alebo cestou dokumentárneho zobrazenia vypovedali o premenách v riadení podnikov či pokrokoch vo vedeckých výskumoch. Či išlo o hrané celovečerné filmy alebo krátke dokumenty, drvivej väčšine chýbal silný, dostatočne zaujímavý námet a ak sa aj objavil, filmy ho buď príliš a dlho "vysvetľovali", alebo nekoncentrovane rozvádzali do nekonečných a nepospájaných motívov. Na festivale boli udelené ceny švajčiarskych filmových novinárov, a to v troch kategóriách: Najlepší hraný film, Najlepší dokument a Najlepší krátky film. Vo všetkých troch kategóriách porota vybrala z piatich nominovaných filmov ako víťazov mladých tvorcov. Všetky tri víťazné filmy patrili medzi to najlepšie, čo sa v Solothurne tento rok dalo vidieť. Najlepším hraným filmom sa stal F. est un salaud (Švaj./Fr. 1998, r. M. Gisler). Príbeh homosexuálneho vzťahu 16-ročného chlapca, ktorý sa osudovo zaľúbi do populárneho speváka rockovej kapely. Film sa odohráva v 70. rokoch a okrem chápajúceho pohľadu rôznych premien vzájomného obdivovania i vydierania, v mladom vzťahu dvoch mužov vytvára atmosféru doby, keď drogy a otvorená homosexuálna láska prestávali byť tabu. Film pravdepodobne uvidíme počas druhého ročníka Festivalu frankofónnych filmov na jeseň v Bratislave. Víťazom v kategórii krátkych filmov sa stal film Pastry, Pain and Politics (Koláč, bolesť a politika, 1998) mladej režisérky Stiny Werenfelsovej. Film na ploche 16 min vypovedá o stretnutí manželského páru starších Američanov, z ktorých predovšetkým muž je nenapraviteľne rasistický až do chvíle, keď si okolnosti vynútia, aby bol vo švajčiarskej nemocnici ošetrovaný palestínskou sestričkou. Die Regierung (Vláda, 1998, r. Ch. Davi), najlepší dokumentárny film, zobrazuje fungovanie society mentálne postihnutých, ktorí spolu žijú, pracujú a zabávajú sa na jednom vidieckom statku.
Okrem projekcií nových švajčiarskych filmov sa na festivale v Solothurne uviedlo aj niekoľko filmov v rámci špeciálnych sekcií. Jednou z najnavštevovanejších bola retrospektíva legendárneho švajčiarskeho dokumentaristu Alexandra J. Seilera (1928). Za úplne najlepší film celého festivalu považujem novú snímku Dani Leviho Meschugge (The Giraffe), 1998. Strhujúca dráma vyšetrovania zločinu z čias nacistického Nemecka je rozvíjaná a naviazaná na príbeh fatálnej lásky medzi mladými Newyorčanmi - Židom (Dani Levy) a Nemkou (Maria Schraderová).
Ľubica Mistríková
