Próza tvorila vždy závažnú a integrálnu zložku programovej schémy verejnoprávnych rozhlasov. Skalný záujemca uvíta každú premiéru, ak ide o zaujímavého autora či dielo. Pravda, pri každej takej prezentácii by sa očakávalo aj náležité vypravenie - teda to, že redakcia autora predstaví v jeho začlenení do kontextu literatúry a ak treba aj do širších kultúrnopolitických súvislostí. Zrejme sa tu redakcia, prinajmenšom pri prekladoch, spolieha viac, ako by mala, na autora a jeho iniciatívu. Inak si ťažko vysvetliť, že napr. Vladimír Oleríny, v oblasti týchto relácií častý hosť, svoje preklady z hispánskych literatúr vari nikdy nepúšťa do éteru bez zasväteného úvodu, kým u iných je prezentácia skôr vecou náhody. Keďže tieto programy sú asi zamerané na dosť vyhranenú cieľovú skupinu, pri všeobecne známych menách či dielach takýto úvod ani veľmi nechýba. Lenže literárna redakcia má ambíciu predstavovať aj autorov a diela, ktoré do takejto všeobecnej známosti ešte nestačili vojsť, prípadne ani nikdy nevojdú, a tu by sa takýto úvod žiadal.
Mne konkrétne veľmi chýbal pri čítaní prózy Ľudmily Ulickej. Príbeh Soničky zahrnuje dlhé obdobie od sovietskych gulagov, kde mizli intelektuáli aj neintelektuáli, spratní aj nespratní, po časy najnovšie, poznačené radikálnym zvratom všetkých paradigiem. Soničku preložil skúsený znalec ruskej literatúry a dlhoročný prekladateľ Vladimír Čerevka. Pri zbežnom počúvaní pôsobí jeho text hladko a plynulo, no len čo sa naň sústredí ucho ruštinára, zrazu začne všeličo vŕzgať. Mladej atraktívnej "kočke" autor prisúdi tenký pás. Ruské tonkij má podľa Veľkého rusko-slovenského slovníka 21 rôznych významov, medzi inými ľahký, jemný, uhladený, rafinovaný, výstižný atď. A, samozrejme, aj štíhly a útly. Siahnuť po prvom význame, čo nám zvuková zhoda natíska, nie je prekladanie. A nie je to jediné faux pas s tenkosťou. Samotná Sonička nie je síce krásavica, ale nos nemá tenký, lež zjavne jemný, lebo kontext ukazuje na pozitívnu konotáciu, kým tenký nos sympatie nebudí. Keď dievča navštevujú v izbietke mladí ľudia, čo už na tom? Kontext však jednoznačne smeruje k charakteristike radodajky, čo mladých ľudí vyfarbí ako doslovný preklad spojenia používaného v ruštine výhradne pre mužov, čiže znamená chlapci, mládenci. A sme doma.
Prekladová literatúra v rozhlase, okrem výnimiek, samozrejme, nevzniká primárne pre rozhlas - ten jej dáva iba dodatočnú prezentačnú šancu. A dobre, že dáva. Lenže na rozdiel od súkromných vydavateľstiev rozhlas ako verejnoprávna inštitúcia nepodlieha tlaku trhu tak bezprostredne ako súkromný sektor a mal by aj v tejto sfére uplatňovať tomu primerané meradlá. Aj požiadavky.
PAVEL BRANKO
(Autor je spolupracovníkom SME)
