Keď v roku 1989 zomrel na rakovinu Graham Chapman, jeden zo šestice Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona (bolo to presne v predvečer dvadsiateho výročia prvého televízneho nakrúcania tohto britského fenoménu kacírskeho slobodomyseľného humoru, ktorý sa nedokáže zastaviť naozaj pred ničím) a zapríčinil tak zrušenie veľkolepého oslavného večierku, jeho kolega Terry Jones presne v duchu pythonovskej filozofie a tvorby to pomenoval najúžasnejším číslom pokazenia zábavy na večierku v histórii. A ako spomínajú účastníci následnej smútočnej omše v kaplnke Nemocnice svätého Bartolomeja, aj tu napokon napriek vážnosti chvíle čoraz viac milosrdne vytryskovala na povrch komédia, aby na konci smiech oslobodil všetkých od bremena smútku.
Už je to teda tridsať rokov, čo Lietajúci cirkus Montyho Pythona svojím seriálom najskôr rozdelil televíznych divákov na dva nezmieriteľné tábory, keď neskonalý obdiv a nadšenie stojí proti nechápavému odmietaniu a pobúrenosti, neraz argumentujúcimi až svätokrádežou. Rovnaký osud postihol aj jeho filmy, veď pohrať sa s legendou vlastnej histórie spôsobom, ako to pythonovci urobili s kráľom Artušom, ktorý vo filme Monty Python a Svätý Grál je skôr poslabším Donom Quijotom, bolo priveľa aj pre silnejšie nátury. A to ešte čakal na svoj zrod Život Briana (táto paródia o príbehu Žida, žijúceho v dobe Ježišovej, sa dočkala mnohých protestov náboženských organizácií, vo viacerých štátoch USA bola zakázaná, na druhej strane jej vynikajúci čierny humor zabezpečil filmu a celej originálnej šesťčlennej partii ďalšiu popularitu, a ústredná pieseň Na život sa vždy dívaj z lepšej stránky, ktorú si Brian a ostatní odsúdení spievajú na kríži, je dodnes známa) a neskôr zúčtovanie s filozofiou v snímke Zmysel života podľa Montyho Pythona.
Do našich končín dorazil Monty Python s neuveriteľným meškaním, okrem dávnych sporadických kontaktov pomocou viedenskej či inej televízie v "šťastnejších" pohraničných lokalitách sa s ním širšia verejnosť zoznámila len pred pár rokmi. A hoci lietajúci cirkus sa prezentuje predovšetkým filmovou či televíznou rečou, rovnakú rozkoš bláznivosti spojenej s túžbou po oslobodení sa od legiend a dogiem zažije aj čitateľ knižky práve Grahama Chapmana Autobiografie jednoho lháře z vydavateľstva Ando Publishing Brno. Chapman v nej vláči svojho čitateľa po celom svete, nemilosrdne ho drtí svojím vtipom, opakovane ho doháňa k zúfalstvu vo chvíľach, keď objaví niečo nadmieru zaujímavé a zistí, že práve tu sa kapitola končí. Vďačný čitateľ, pravda, nevyhnutne spĺňajúci podmienku naladenosti na rovnakú vlnu, sa nedokáže od šialeného životopisu odtrhnúť ani napriek neustálym ranám pod pás, spletitému deju, množstvu narážok, odkazov a viaczmyslov, vediac, že od "autora z rodu Pythonovcov" môže očakávať všetko. "To, čo vyžaruje z celej knihy, je jeho šokujúca úprimnosť - oslnivosť pravdy, akú môže dosiahnuť len človek, ktorý sa sám vyhlásil za klamára," hovorí jeho kolega Eric Idle a pridáva jednu z perličiek: "Hoci bol lekárom, učil nás nemať prílišnú úctu pred doktormi - sú to, koniec koncov, len bývalí študenti medicíny."
A momentálne je tu, popri nevšednej knižke, aj ďalšia vzácna možnosť poznať bližšie Lietajúci cirkus Montyho Pythona - v minulých dňoch jeden zo jeho šestice, režisér, výtvarník a herec Terry Gilliam uviedol v Prahe, dvadsať rokov po britskej premiére, spomínaný film Život Briana v titulnej úlohe práve s Grahamom Chapmanom, človekom, ktorého krédom bola otvorenosť v jeho citoch. "Vždy je to lepšie, než to v sebe dusiť," vravel. "Koľkí z nás môžu s čistým svedomím povedať, že niekedy nezapálili nejakú veľkú verejnú budovu? Ja napríklad nie."
ALEXANDER BALOGH
