na Ankarskej univerzite (v súvislosti s jeho činnosťou ho vylúčili), kde sa zoznámil s myšlienkami Marxa a Lenina. 27. novembra 1987 založil stalinistickú Stranu kurdských pracujúcich (PKK) ako nástupkyňu krajne ľavicovej Národnooslobodzovacej armády. Presadzoval vytvorenie nezávislého kurdského štátu so socialistickým zameraním. Neskoršie začala PKK žiadať celotureckú komunistickú revolúciu a nešťastne sa preslávila vraždami členov konkurenčných skupín či provládnych predstaviteľov. Ozbrojený boj začala PKK, respektíve jej vojenské krídlo Ľudová armáda oslobodenia Kurdistanu (ARGK), 15. augusta 1984. O tri roky neskoršie vyhlásilo Turecko po sérii bombových atentátov a únosov na juhovýchode krajiny výnimočný stav, ktorý platí dodnes. Od augusta 1984 zahynulo v bojoch v Turecku, ale aj na severe Iraku asi 31 000 ľudí. Öcalan neskôr niekoľkokrát (v marci 1993, v decembri 1995 a v septembri 1998) vyhlásil jednostranné prímerie, ktoré ale turecká vláda a armáda vždy odmietli. Vlani v októbri - v jeho neprítomnosti - sa s ním začal v Turecku súd, v ktorom ho obžalovali zo zrady, zločinov proti štátu a zo šírenia separatistickej propagandy.

Öcalan, ktorý sa od 80. rokov skrýval, vlani v auguste v televíznom vystúpení pre kurdskú mládež vyhlásil: "Vždy a všade musíte veriť v revolúciu, ktorá musí prísť. Iná možnosť nie je." K ďalším jeho obľúbeným témam patrila kritika Turecka za jeho členstvo v "imperialistickom" NATO či za jeho spoluprácu so "sionistickým Izraelom". PKK si v 80. rokoch získala sympatie najmä v socialistickom tábore, ale základne mala napríklad i v Grécku, v rôznych krajinách západnej Európy či Sýrii. Súmrak pre vodcu PKK nastal v roku 1998, keď Sýria uznala PKK za "teroristickú organizáciu" a zaviazala sa, že ju nebude podporovať. Vylúčila tiež pobyt Öcalana na svojom území. A to už horela vodcovi PKK "pôda pod nohami"…

(ČTK, r)