v Iráne, milión v Sýrii a menšie komunity žijú aj v Arménsku, Gruzínsku, Azerbajdžane, Afganistane a na Západe - hlavne v Nemecku (okolo 400 000). Kurdský nacionalizmus sa objavil v rozpadajúcej sa Osmanskej ríši okolo 19. storočia a sústredil sa na zjednotenie kurdských kmeňov a vytvorenie štátu.
Turecko: Po porážke Turecka v prvej svetovej vojne sa snažili Kurdov využiť Briti - v okolí Sulajmáníje chceli vytvoriť kurdský štát pod britským protektorátom. Toto úsilie však v roku 1919 zlyhalo. Sévreská mierová zmluva v auguste 1920 počítala so vznikom Veľkého Kurdistanu, ale tieto snahy zahatilo víťazstvo mladotureckej revolúcie na čele s Kemalom Atatürkom o tri roky neskôr. Lausannskou konvenciou z júla 1923 tak bol očakávaný Kurdistan rozdelený medzi Turecko, Irak, Irán a Sýriu. Ďalšie vzopretie tureckých Kurdov, ktorých ešte pred niekoľkými rokmi nazývali "horskí Turci", sa dá datovať až rokom 1984, keď začala činnosť Öcalanova Kurdská strana pracujúcich (PKK). V apríli 1991 turecký parlament schválil zákon umožňujúci obmedzené používanie kurdského jazyka, kurdština sa však naďalej nesmie vyučovať na školách, nesmie sa používať v politickej propagande či vo vysielaní. Ako prvý turecký štátnik od roku 1924 uznal existenciu Kurdov v roku 1991 bývalý prezident Turgut Özal. Kurdi však nie sú v Turecku uznávaní ako menšina.
Irak: Ťažisko kurdských nacionalistických snáh sa v 50. rokoch presunulo do Iraku, kde legendárny Mustafá Barzání založil Demokratickú stranu Kurdistanu (KDP). Ani po nástupe Saddáma Husajna na čelo Iraku v roku 1979 sa osud Kurdov nezmenil. Po porážke Saddáma vo vojne v zálive vo februári 1991 bola na severe krajiny zriadená tzv. bezletová zóna s autonómnym územím pre Kurdov. Skoro nepretržite tu prebieha boj medzi irackými kurdskými frakciami, do ktorého občas zasahuje Ankara, Bagdad či Öcalanova PKK. Minulý rok v októbri uzavreli tieto frakcie mierovú dohodu, ktorá predpokladá voľby do autonómneho parlamentu a vznik samosprávnej vlády.
Irán: Kurdi v Iráne, kde ich nepovažujú za menšinu, majú za sebou krátku existenciu samostatného štátu, tzv. Mahábádskej republiky na severe Sovietmi obsadeného Iránu. Vyhlásili ju vo februári 1946 a na jej čele stáli Mustafá Barzání a Kazi Muhammad. V novembri 1946 ju šach Muhammad Réza Páhlaví zrušil, Barzání utiekol do Moskvy a Muhammada popravili.
(ČTK)
