Mníšky a humor, to nie spojenie typické pre Slovensko. Crazy-komédie ako Sestra v akcii s Whoopi Goldbergovou či rozmarné sestričky z Funesových "žandároviek" síce zaberajú aj tu, ale predsa len sme na náboženské témy citliví. Ani vy ste nechceli pri fotografovaní vymýšľať fóry s kľačadlom, aby sa niekto necítil dotknutý. Aj na jednej z tlačových konferencií k Mníškam odznelo, že možná miera žartovania o náboženstve v Amerike je iná než na Slovensku. Preto ste si aj pri preklade muzikálu počínali voľne, a miesta, kde hrozilo, že by sa naši veriaci mohli uraziť, ste radšej zmenili.

"Rád by som zdôraznil, že ani v origináli si Mníšky nerobia žarty z náboženstva. Autor - herec Dan Goggin - chodil do kláštornej školy rehole sestričiek z Hobokenu. Tento rád, ktorý v 17. storočí založil biskup svätý Wilfred, má zásadu ‘Neučíme dobro, vyžarujeme ho‘. Riadi sa ňou aj pri výchove žiakov. V škole ‘hobokeniek‘ vraj bývalo veľmi veselo. Goggin v úvode k svojej hre píše: ‘Nunsense som napísal preto, že som si nechcel nechať pre seba svoj zážitok s kláštorným humorom. Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné - ale každá z postáv muzikálu mala reálny predobraz…‘ V hre teda nie je nič, čo by mníšsky stav znevažovalo a čo by sa nedalo inscenovať aj na Slovensku. No uvedomil som si, že by k prešľapu mohlo dôjsť nechtiac. Napríklad pri veľkej kuchárskej scéne, kde originál pracuje so slovom ‘stuff‘, čo značí plniť, napchávať a v súvislosti so slovom vták tá scéna aj v angličtine vyznieva dvojzmyselne, no možno nie až tak vulgárne ako v slovenčine. Pre istotu som to nahradil iným receptom. Skrátka, dával som si pri preklade pozor, aby nevznikli podobné nešťastné náhody."

Vy ste veriaci?

"Ja nie som geneticky disponovaný na to, aby som bol veriaci - na to sa musí človek narodiť už s určitou genetickou výbavou. Vyrástol som v zmiešanej rodine. Matka evanjelička, otec katolík - ale vlažný, pretože Čech plus katolík dohromady znamená vlažný katolík. Ale na prázdniny som chodieval k babke a ku krstným rodičom do Púchova, tam ma obklopoval luteránsky duch. Od rána do večera sa v dome mojich krstných rodičov ozýval nábožný spev. Keď som otvoril oči, odkiaľsi zo záhrady sa už ozývalo ‘A již vychází slunéčko‘ a spať sa nedalo ísť bez toho, aby sme si nezaspievali ‘Zlatého slunce krásný běh‘ a ‘Noc jest přede dveřmi‘. Evanjelici vtedy ešte používali okrem slovenského prídavku aj český kancionál. Ale keď si vezmete do rúk súčasný evanjelický spevník, nájdete tam už ‘Zlatého slunce krásny běh‘ v mojom slovenskom preklade. Tie spevavé náboženské korene teda v sebe mám. Keby som sa však mal sám definovať - pravdepodobne som agnostik."

Ako sa hlboko veriaca oravská rodina vašej ženy Oľgy vyrovnala s tým, že im dcéra priniesla do domu agnostika?

"Nuž, zvykla si."

Vy ste aj s manželkou známa dvojica, ktorá vtipne nielen píše, no vtipy aj praktizuje. Odvážili ste sa v rodine žartovať aj na náboženskú tému?

"Nie, náboženstvo svojej ženy som vždy rešpektoval. Samozrejme, absolvoval som množstvo rodinných udalostí, kde religiozita fungovala - nerobilo mi problém správať sa primerane."

Spomínam si na jednu z vašich rodinných historiek. Oľgina mama mala vo zvyku chystať štedrovečernú večeru aj pre predkov, a vždy ich aj vyvolávala k stolu. Vy ste jej vraj spoza pleca kričali: Len, preboha, nie všetci, toľko toho zasa nemáme…

"Je to možné, to sú žarty, ktoré si človek dovolí vo vlastnom dome. Ale mama mojej ženy dnes už nežije a pre zmenu je to dnes moja žena, kto pozýva k štedrovečernému stolu ju aj moju mamu. A mne to už nepripadá ako dôvod na žartovanie."

Čo sa vám najviac páči na muzikáli Mníšky?

"To, že humor tohto muzikálu je bláznivý a láskavý zároveň. Hra sa z ničoho a nikoho nevysmieva - jednoducho, mníšky sú veselé. A navyše, ten ich humor je odvodený od niečoho, čomu sa aj ja celý život venujem.V origináli sa muzikál volá Nunsense a to slovo Američania vyslovujú tak, ako keby sa volal Nonsens. Je to nepreložiteľná fonetická slovná hračka. Skrýva sa v nej slovo mníška (nun) aj slovo ‘nonsens‘. Keby sme to chceli vyjadriť opisom, mohol by sa názov prekladať, povedzme, aj ‘Mníšske nonsensy‘, ale ‘Mníšky‘ stačí. Humor muzikálu je naozaj nonsensový - teda taký, aký nájdete aj v mojej poézii pre deti, v rozprávkach. Ale aj v hrách Metafora, Teta na zjedenie, Skúška - možno všetko, čo som v živote napísal, je jeden súvislý nonsens. A tento žáner som rád aj prekladal. Za jeho moderných otcov sa pokladajú Lewis Carroll (Alica v krajine zázrakov) a Edward Lear. Ten dokonca sám seba tituloval ako ‘laureáta nezmyslu‘ a zbierku svojich limerickov priamo nazval The Book of Nonsense. V mojom preklade nájdete Learove limericky v knihe Koľko jahôd rastie na mori. Limerick je päťriadková bláznivá básnička o ničom. To, že je o ničom, je na nej to najkrajšie. Keď je báseň o niečom, vždy jej hrozí, že bude čomusi slúžiť. Ale báseň o ničom je absolútne slobodná. Aj Gogginov muzikál je napísaný slobodne. Ja sa takisto cítim v tomto období svojho života absolútne slobodne - nuž, preklad Mníšok prišiel do pravých rúk."

Môže byť aj divadelné predstavenie "o ničom" pozitívom?

"Hrať dve hodiny o ničom je umenie - ale preto je umenie umením, aby to dokázalo. Spomínam si v tejto súvislosti na krásne predstavenie brnianskeho Divadla Na provázku, zostavené práve z nonsensov Edwarda Leara. Aj to bolo predstavenie o ničom. Volalo sa Príbehy dlhého nosa, zostavila ho a režírovala Eva Tálská. Ale aby sme to neprehnali - aj to ‘o ničom‘ je tak celkom potichu ‘o niečom‘ - a ten, kto má nárok, si to tam nájde. Nie je náhoda, že sa v Learových nonsensoch pracuje s fyzickými anomáliami. Samotný Lear bol vraj veľmi škaredý a osamelý človek. Povolaním maliar zvierat. Čas trávil medzi zoologickými zbierkami grófa Derbyho a odkresľoval ich pre nejaký atlas. Ale vo voľných chvíľach sa zabával s dvoma grófovými deťmi a vymýšľal (aj ilustroval) pre ne limericky. Limerick vyzerá takto: Bola jedna mladá krásna žena, čo mala nos dlhý po kolená. Najala si nosiča: Noste mi to nosíča! Limericky zabávajúce sa na ľudských anomáliách oslobodzovali autora - a oslobodzujú teda dodnes aj jeho čitateľov - od mindrákov. Zrovnoprávňujú napríklad dlhonosých ľudí s ľuďmi krátkonosými. V tom je skrytá humanita limericku, to mu dal do vienka Edward Lear a myslím si, že Dan Goggin na to nadväzuje. Aj o mníšskom stave máme predstavu, že je to akási anomália. Myslíme si, že mníšky sú síce dobré duše, no priniesli obeť, po ktorej sa pre ne skončili všetky žarty. Goggin mníšsky stav od tohto nášho zaužívaného pohľadu oslobodzuje, ukazuje mníšky vo veselom a pritom autentickom prostredí, ako ženy, ktoré samy sebe ako obetované vôbec nepripadajú a vedia sa výborne zabávať."

Vy máte nejakú skúsenosť s mníškami a s kláštorom?

"Prostredie kláštora som síce nespoznal, ale už som nejaký ten rok na svete a v detstve som sa rád lámal, vypichoval som si oči, celé mesiace som strávil po nemocniciach. A vtedy ešte - tak ako dnes už opäť - boli v nemocniciach sestrami obetavé mníšky. Tým nechcem povedať, že by civilné zdravotné sestričky boli menej obetavé, aj tie boli vždy báječné. Chcem skrátka povedať, že som v detstve zažil aj obetavosť rádových sestier a je to vo mne uložené ako krásna spomienka."

Aj spomienka na ich humor?

"Iste, aj na ich humor. Keď ste dieťa a ležíte v nemocnici, treba, aby vás niekto rozveselil. Nielen tie Gogginove, aj tie skutočné mníšky, ktoré som v detstve stretol ja, mali zmysel pre humor."

Zhodou okolností ste ako prekladateľ teraz mali v Bratislave po sebe hneď dve premiéry. Mníšky a o týždeň skôr v SND Brechtovu Operu za tri groše. Začína sa známou pesničkou o Mackiem Messerovi. Verš, že žralok zuby má jak nože vďaka sugestívnemu naspievaniu Milošom Kopeckým snáď na Slovensku pozná každý. Aké to je, keď máte takémuto evergreenu ušiť nový šat?

"Slávna pieseň Mackieho Messera v mojom preklade pôvodne začínala ‘Žralok cerí zuby v pene / Že ich zatne - to si píš! Mackie Messer nôž má v mene, no či nôž má, netušíš‘. Režisér Peter Mikulík ma poprosil, aby sa začínala ‘Žralok zuby má jak nože / Že ich zatne - to si píš! Mackie Messer bodnúť môže - no kde nôž má, netušíš‘. Mimochodom, keď už citujeme, v úplnom závere hry je štvorveršie, ktoré zaniká v nadšenom potlesku publika, a preto mi dovoľte aspoň v SME prezradiť publiku, čo herci na záver spievajú: V potu tváre niekto skrýva prachy kdesi v Paname / Nám sa dobre odpočíva - my už prachy nemáme! Publikum tlieska a nepočuje, že vlastne tlieska tomu, že aj jeho prachy sú fuč."

Brechtove verše sú občas drsné. Niektorí ľudia sa v hľadisku trochu ošívali…

"V pesničkách je len jedno tvrdšie miesto: ‘Vy kážete nám zadkom krútiť málo - a sami radi spíte s kurvami! Nuž podeľte sa s nami o svoj válov a potom pokračujte v táraní!‘ Ale to spievajú prostitútky a svoj spev adresujú pokrytcom, nuž, to tam patrí. Inak sa však vulgárnym slovám v piesňovom texte vyhýbam. Dlhoročná skúsenosť mi totiž hovorí, že divadelná pieseň, to je čosi ako trojstupňová raketa. Keď napíšem text, je to len prvý stupeň. Umocní ho druhý stupeň, keď text spieva herec na javisku. A tretí stupeň je samotné divácke vnímanie. Treba predvídať, ako to bude pôsobiť v konečnom dôsledku. Čo je na papieri v norme, môže byť na javisku a v hľadisku z normy. Naučil som sa tieto veci vopred odhadnúť a limitovať ich."

Šansón, ktorý v SND spieva Inge Timková a je tiež veľmi známy z repertoáru Hany Hegerovej, o nevyspytateľnosti citov: ženy síce snívajú o vymydlenom bohatom elegánovi nežných spôsobov, no nakoniec často dajú prednosť presnému opaku, z ktorého až razí drsná chlapskosť. Aj v slovenskej, aj v českej verzii sa spieva o mesiaci v splne a o pripútanom člne. Je to náhoda? Kedy aj tvorivý prekladateľ rešpektuje pôvodný rým?

"Keď je rým skrytý už v origináli. Každý slovenský aj český prekladateľ vidí v Brechtovom dvojverší skrytý rým ‘čln - spln‘ a vezme si ho odtiaľ."

Vy ste sa dopustili aj takej svätokrádeže, že ste si dovolili siahnuť na Wericha a prekladať "ježkovky". Bola to výzva vyskúšať si sily alebo ste chceli aj trochu provokovať?

"Moja dcéra Katka, absolventka herectva a spevu na bratislavskom konzervatóriu, sa ma raz pri obede spýtala, ako by som preložil: ‘Kdo to v poušti zmizel, odkud šel a kam, jaký to měl svízel, že byl v poušti sám.‘ Kým sme doobedovali, preložil som jej na servítku celú pieseň: ‘Kto to v púšti zmizol, odkiaľ šiel a kam, aký žiaľ ho hrýzol, keď bol v púšti sám.‘ Katka to má v repertoári, spievala to dokonca už niekoľkokrát aj v Prahe, aj v Suchého Karlínku a českému publiku slovenský preklad neprekáža. Keď Katka zatúži po ďalšej ‘ježkovke‘, splním jej želanie. Je príjemné pracovať v službách vlastnej dcéry."

Klobouk v kroví sa zatiaľ jediný dočkal slovenskej verzie?

"Preložil som niekoľko werichoviek."

Kde sú?

"Niekde ich mám, ale neviem kde. Odkedy sme sa v auguste v deväťdesiatom piatom presťahovali do Prahy, mám knihy stále v garáži v škatuliach od banánov. Keď som chcel vlani prekladať Apollinaira, musel som si ho znovu kúpiť. Ale svojím spôsobom je to veľmi fajn. Pobalený človek je mladý."

Pri poézii, ktorú máte rád a ktorej česká verzia je v hlavách zafixovaná ako tie "ježkovky", pieseň o Messerovi alebo aj Erbenova Kytica či francúzski prekliati básnici, je čitateľ Feldek konzervatívnejší než Feldek prekladateľ?

"Môj prípad je podobný. Obyčajne prekladám to, čo mám už od mladosti rád. A to, čo mám rád už od mladosti, som si obyčajne zafixoval v českom preklade - v slovenčine to zväčša nebolo. Keď som to potom preložil do slovenčiny a niekto ma požiadal, aby som mu spamäti citoval nejaké miesto zo svojho prekladu, citoval som ten starší preklad. Ten mi vždy dodnes schádza na um lepšie ako môj vlastný. Aj môj výber z Apollinaira, ktorý sa práve dostal na pulty, má názov, ktorý s touto mojou vlastnosťou súvisí. Volá sa Ó, dievčatá, ó moje roky. Keď som mal šestnásť rokov, dostal sa mi do rúk český Apollinaire v preklade Zdeňka Kalistu a tam tento verš znel Ó mladá léta má, ó mladé dívky mé. Závidel som Kalistovi, že čeština mu dovoľuje prekladať to francúzske ‘mes‘ na konci verša. No keď som sa potom dostal k originálu, zistil som, že v origináli žiadne ‘mé‘ na konci verša nenariekalo. Lenže toľkokrát som v puberte žialil pri českom znení toho verša nad svojou stratenou mladosťou, že som neodolal a nazval som tak celý svoj apollinairovský výber."

Bratislavskí divadelníci vás potešili hneď dva razy za sebou. A čo v Prahe?

"V Divadle Na zábradlí práve oprášili Smrť v ružovom, moju hru o Edith Piaf. Teda, ako hovorievam, nielen moju, za mňa ju napíslala Edith svojím životom. Predstavenie sa rok nehralo, pretože skvelá hlavná predstaviteľka Bára Hrzánová mala dieťatko. Ale Toník už je taký veľký, že sa jeho mamička mohla vrátiť na javisko a Smrť v ružovom bola jedna z prvých vecí, ktoré sa spolu s ňou vrátili do repertoáru. Hru som napísal ako jednu súvislú halucináciu, odohráva sa pred vnútorným zrakom Edith Piaf, ktorá pred smrťou stráca zrak. Hra vrcholí scénou, kde padajú ruže a do toho má znieť reálny spev Edith Piaf La Vie en Rose. Pred pár dňami som sa bol pozrieť na inak veľmi vydarené predstavenie, v ktorého závere však vybuchla technika. Celý koniec sa odohral v absolútnom tichu. Bára bola z toho chvíľu nešťastná, ale ubezpečil som ju, že to bolo aj tak nádherné. Akurát diváci si z tohto predstavenia odniesli dojem, že Edith Piaf v hodine svojej smrti už nielenže nevidela, ale ani nepočula. Ale to sme už pri nonsensoch, ktoré vyrába sám život."

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO SME - MAREK VELČEK