Posledný sovietsky vojak prešiel pešo pohraničný most medzi Afganistanom a Sovietskym zväzom presne pred desiatimi rokmi - 15. februára 1989. Bol ním generál Boris Gromov, hrdina ZSSR, veliteľ 40. armády. "Splnili sme svoju internacionálnu povinnosť," povedal vtedy. Tak sa skončila okupácia Afganistanu sovietskymi vojskami. O necelé tri roky prestal ZSSR existovať.
Iný slávny generál, Alexander Majorov, hlavný vojenský poradca v Afganistane, dnes nepochybuje o súvislosti medzi koncom komunistického impéria a jeho poslednou bratskou intervenciou. "Bola to posledná vojna, ktorú viedol ZSSR. A bola to jedna z tých niekoľkých posledných samovražedných mín, na ktorých vybuchol obrovský štát," hovorí. "Internacionálna pomoc Afganistanu" bola pre ZSSR fatálnym konfliktom. Komunistickým terorom vyčerpaná krajina sa dopustila v Afganistane mnohých vojnových zločinov a odsunula tak samu seba znovu na perifériu civilizovaného sveta. Hnaná pudom sebazáchrany nakoniec začala vnútropolitické zmeny. Slovo perestrojka sa stalo medzinárodným pojmom. Naučil sa ho bleskove aj úhlavný nepriateľ generálov Gromova a Majorova, slávny mudžahídsky veliteľ "Lev z Pandzira" - Ahmad Šáh Masúd. Ešte pred odchodom sovietskych vojakov vyhlásil: "Andropov a Gorbačov boli proti vojenskému zasahovaniu. Súčasné zmeny, ako perestrojka a obnova autority ZSSR, nebudú možné, pokiaľ u nás bude sovietska armáda."
O odchode z Afganistanu sa v ZSSR začalo hovoriť už v roku 1984. Ale až Gorbačov a jeho minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze sa postavili k nezmyselnej vojne realisticky. V apríli 1988 podpísali ministri zahraničných vecí Afganistanu, Pakistanu, ZSSR a USA v Ženeve dohodu o riešení krízy. Ševardnadze sľúbil stiahnuť vojská z Afganistanu do 15. februára 1989. Začala sa gigantická operácia. Asi 100-tisíc vojakov sa muselo v zime a pri neustálych útokoch afganskej protikomunistickej opozície presunúť na uzbeckú a turkménsku hranicu. Sovietska vojenská mašinéria sa dopustila posledných vojnových zločinov v Afganistane. Pozdĺž cesty vedúcej z Kábulu cez priesmyk Solang až na hranice dalo sovietske velenie vypáliť niekoľko kilometrov široký pás. Zbombardovali stovky dedín, aby nemohli poskytnúť partizánom zázemie.
Generál Gromov síce naposledy prešiel cez Most družby, oddeľujúci dva znepriatelené štáty, pred desiatimi rokmi, afganský syndróm však žije ďalej svojím životom. Afganská vojna bola jednou z najťažších chorôb sovietskej spoločnosti. Tie sa obyčajne končia smrťou a ZSSR nakoniec zomrel. Len syndrómy zdedilo dnešné Rusko. Zostal syndróm porážky. Ešte nikto sa neodvážil priznať, že afganská vojna bola pre Rusov od čias rusko-japonskej vojny najväčšou vojenskou potupou. Spoločnosť sa bojí pravdy, aby sa neskončil sen o veľkosti ruského národa. Aj syndróm xenofóbie sa úspešne rozvíja. Dodnes Rusi so slzami hovoria o 15-tisíc mŕtvych synoch národa, ale o miliónoch zabitých Afgancov nehovorí nikto. Zostali v očiach kultúrnych Rusov barbarmi, divokým plemenom. Aj syndróm náboženskej neznášanlivosti má vďaka afganskej vojne veľkú budúcnosť. Stále sa ruským vojakom vtĺka do hlavy, že musia chrániť Európu pred nebezpečným islamom, ktorý sa, ako vždy, ženie na nás z Afganistanu.
Odchod sovietskej armády z Afganistanu bol pokusom Moskvy zaradiť sa medzi civilizované štáty a vylúčiť násilie ako tradičnú ruskú metódu riešenia politických sporov. V tom bola genialita Michaila Gorbačova a odsunutie vojsk by samo osebe stačilo na udelenie Nobelovej ceny mieru. Pokus zostal pokusom. Ruský prezident Boris Jeľcin oprášil doktrínu násilia a poslal vojakov, aby namiesto politikov zjedli horúci zemiak - v Čečensku. ZSSR sa síce rozpadol o necelé tri roky po tom, čo tanky prešli most cez Amudarju, ale ruská koloniálna ríša aj so svojou doktrínou násilia žije ďalej. Bude žiť do čias, kým sa syndróm porážky v afganskej vojne nezmení na všeobecný pocit pokánia za tento komunistický zločin.
PRE SME - JAROMÍR ŠTETINA, (agentúra EPICENTRUM)
